Výlet do Trenčína na Majstrovstvá sveta do 18 rokov som úplne neplánoval. Hokejová sezóna bola pomerne dlhá a náročná a vyzeralo to, že sa pre mňa bude končiť na MMSR v Považskej Bystrici. Do toho však vstúpil Braňo, ktorý sa rozhodol podporiť mňa a koniec koncov aj celý tento „projekt“, tým, že mi venoval lístky na dva zápasy prvého dňa Majstrovstiev aby som ich absolvoval spolu s ním ako divák, za čo mu patrí vďaka. Samozrejme, takáto ponuka zažiť niečo neopakovateľné sa neodmieta. Tešil som sa čo zase zažijeme, lebo väčšinou tieto výlety prinášajú nezabudnuteľné momenty. 😂
To kam sme sa dostali…?
Aby tento článok nemal tri kilometre, (ale iba dva a pol) tak začnem až našim príchodom na štadión do Trenčína. Keď sme prišli na štadión, riešili sme, na ktoré miesta na štadióne vlastne máme kúpené lístky. Braňo mi hovorí, že na lístku stojí sektor 1E. Vyšli sme hore a spýtali sme sa jednej dobrovoľníčky, kde je sektor 1E. Ukázala nám, že je to dolu pri ľade, vlastne pri mantineli, prvý rad pri ľadovej ploche. My sme na ňu pozerali trochu neveriacky, či naozaj, lebo to tam vyzeralo trochu tak, že tam majú prístup iba médiá a nejaké povolané osoby. Potom sme však rovnakú otázku položili aj druhému usporiadateľovi a ten nám to potvrdil.
Celé to vzniklo asi tak, že Braňo tie lístky kupoval, ale mne povedal, aby som vybral miesta, podľa toho kde chcem sedieť. Ja som dal prezieravo prvý rad hlavne preto, že som nechcel veľa behať po schodoch a podobne. To, že to dopadne takto som úplne nečakal, predsa na štadióne v Trenčíne som bol ako divák len druhýkrát.
Dopadlo to tak, že sme sa ocitli priamo pri mantineli. Keď som išiel na svoje miesto, musel som sa ešte vyhýbať fínskym hráčom, ktorí práve smerovali z rozcvičky z ľadovej plochy do šatne, aby ma nezbúrali…😂 Vtedy mi došlo, že aha, oukej, tak nie, nesníva sa nám to a asi naozaj budeme sedieť priamo v dianí.
Sadli sme si teda na svoje miesta. Vedľa nás boli dve dievčatá a potom bolo dosť miest voľných, pretože prvý zápas Fínska s Nórskom, samozrejme, v slovenskom publiku až taký veľký záujem nevzbudil. Hala bola teda skoro prázdna. Ale aj tak si cítil atmosféru majstrovstiev sveta. a to, že môžeš sedieť v prvej rade pri mantineli. Mimochodom pri novom mantineli, ktoré práve pred šampionátom menili za pružný mantinel, to sme pocítili hneď pri prvom náraze – ako to pruží, ako sa to trasie – a hneď nám bolo jasné, že keď budeme mať nejakú tú kofolu, určite si ju nemôžeme položiť na mantinel, pretože by sme ju v momente, keď by sa hráči stretli v súboji a poriadne sa opreli do mantinelu mali okamžite na sebe. 😀
Keď sa cítiš ako v NHL….
Keď si tam sedel, cítil si sa úplne vtiahnutý do hry, v centre diania, takmer ako VIP hosť, a pritom to bol obyčajný balíkový lístok na dva zápasy. Len sme mali šťastie a naozaj sme vybrali (nie úplne vedome) veľmi dobré miesta.
Až vtedy si človek naplno uvedomí, kde naozaj sedí. Že Fíni vychádzajú zo svojej šatne na ľad tesne pri vás. Máš to teda úplne z prvej ruky. Miestami som sa cítil ako nejaký privilegovaný fanúšik v NHL. Natočil som si aj ich nástup pod svetlami a naozaj som cítil atmosféru toho špeciálneho podujatia, akým majstrovstvá sveta sú.
Priznám sa však, že ten hokej som tentoraz vnímal trochu inak. Nie, že by som z neho nič nemal, ale nesledoval som ho cez to, na koho sa konkrétne pozerám, či sú tam nejakí hráči z fínskeho výberu, ktorí majú predpoklady na NHL alebo či sú to budúce hviezdy. Popravde podľa mien som vôbec nevedel, kto tam hrá, nepozeral som ani aké sú súpisky týchto dvoch tímov.
Vnímal som to skôr tak, že sú to majstrovstvá sveta, sú to najlepší hráči daného ročníka na svete a ja sa na nich pozerám z prvého radu. Hovoril som si, poďme si to užiť, poďme si užiť tú atmosféru a tú možnosť, že máme takéto miesta a môžeme to všetko vnímať z takej blízkosti. Užíval som si, že môžem sledovať ako sa tí hráči na ľade správajú, môžem vidieť ich reč tela, neverbálnu komunikáciu, pohľady aj sústredenie počas zápasu, ktoré majú títo najlepší hokejisti na svete na vrcholnom podujatí svojej kategórie. Veď komu sa to podarí?
Je to úplne niečo iné, než keď sa na zápas pozeráš niekde zhora a tieto veci vôbec nevidíš. Teraz som ich videl. Mal som so sebou aj svoj malý Canon G7 X Mark II, ale úprimne, ani som nemal veľmi potrebu ho vyťahovať.
Mixzóna za chrbtom
Keď som sa pozrel za seba, videl som tam ľudí pripravených robiť cez prestávku rozhovor s hráčom z fínskej strany pre fínsku televíziu. V tej chvíli som si opäť hovoril, kde sme sa to vlastne ocitli, lebo popravde som sa cítil ako niekde v backstagei.
Otočíš a sleduješ, ako celý ten prestávkový rozhovor vyzerá, ako prebieha výroba toho, čo potom ide do televízie. Aj toto bol určitý druh zážitku. Braňo bol z toho rovnako vyjavený a povedal mi jednu peknú vetu – že on bude kompetentný niečo k tomu povedať možno až v druhej alebo tretej tretine, lebo je z toho teraz úplne mimo a nevie, kde sa vlastne ocitol.
Keď ti hráč zápasu venuje 10 sekúnd pred tým ako ho vidí celé Fínsko v telke…😂
Po druhej tretine som Braňa vyslal, aby išiel po kofolu a doniesol jeden z tých pekných vratných pohárov s grafickým dizajnom pripraveným špeciálne pre tento šampionát. Samozrejme, že ten pohár som neplánoval vrátiť ale nechať si ho ako pamiatku na tento, už teraz legendárny výjazd.
Uvažoval som ešte nad tým, že si vonku pri stánku s merchom kúpim na pamiatku aj puk alebo niečo podobné. Potom sa však stalo niečo, po čom si už žiadnu ďalšiu hmotnú pamiatku nepotreboval. Fíni vyhrali zápas 6:1 a Luca Santala dal hetrik. Bol vyhlásený za hráča zápasu a, samozrejme, po zápase išli niektorí hráči opäť na rozhovory, myslím, že to bol tréner a dvaja hráči.
Luca Santala tam teda stál so svojím spoluhráčom a čakal, kým príde na rad. Tréner však rozprával dlho. Dievčatá, ktoré sedeli vedľa nás, medzičasom odišli, takže sa nám uvoľnil priestor. Ja som zrazu stál vedľa hráča zápasu, a keď už tam asi tri minúty čakal, pričom tréner stále rozprával a pred ním bol ešte ďalší spoluhráč, ktorý mal ísť na rozhovor, povedal som si, že mu to asi nebude veľmi prekážať, keď ho teraz po tom úspešnom zápase oslovím, navyše keď tam nikto iný nebol.
Tak som ho poprosil, či si môžeme spraviť rýchlu fotku. Súhlasil, spravili sme si teda rýchlu fotku a potom mňa pred objektívom vystriedal Braňo. Veľmi ochotne nám vyšiel v ústrety. Pre mňa to bola taká pamiatka, pri ktorej som si povedal, že ten puk ani nič iné už vlastne nepotrebujem. Táto spomienka je cennejšia.
Fínsko bolo fajn ale toto bude iné….
Potom už na rad prišiel hlavný bod programu. Zápas Slovenska proti Kanade.
Ten som už vnímal úplne inak ako ten s Fínskom. Bolo mi vopred jasné, že to bude niečo celkom iné, že sa očakáva takmer vypredaný štadión, prvý zápas Slovenska na domácich majstrovstvách sveta a hneď proti Kanade. Kanadu sme v tejto vekovej kategórií ešte nikdy neporazili, a tak si človek potajomky prial, aby to tentokrát vyšlo. Aby ten deň mal tie správne grády a nech si to naozaj máme prečo pamätať a dlho na to spomínať. Samozrejme, už to, čo sa stalo dovtedy, bolo samo o sebe veľmi dobre zapamätateľné a veľký zážitok. Ale človek si aj tak hovorí, že keby sa to dnes podarilo, tak už by to bolo naozaj nezabudnuteľné.
Ten zápas mal presne takú – nezabudnuteľnú atmosféru. Bolo tam 6 012 ľudí. Predtým ešte prebehlo otvorenie turnaja, prihovoril sa Miro Šatan, boli tam aj nejaké vystúpenia a podobné veci, čiže atmosféra bola navodená. Mňa to však až tak nezaujímalo, nikdy som príliš nebol na tie wow veci okolo. Mňa zaujímal hokej. 😀
A ten hokej vyzeral zo začiatku tak, že Kanada nás prvých desať minút nepustila ani do útočného pásma. Potom sa to však v druhej polovici prvej tretiny začalo vyrovnávať. Keď sme udržali prvú tretinu na 0:0, človek si povedal, že fajn, toto som ani nečakal a asi to úplne nečakali ani Kanaďania.
V bráne bol Denis Čelko, v podstate naša dvojka. Ja viem, že dlhodobo chytá za Třinec a tým, že tých brankárov sledujem vždy trošku viac, som mu samozrejme prial úspech. Keď som ho sledoval v úvode, hovoril som si, že sa chytil prvými zákrokmi a mohlo by to byť fajn.
Druhá tretina priniesla to, že sme sa dostali do vedenia. Kanada vyrovnala z presilovky, ktorá možno ani nemusela byť. Prekvapila ma však naša reakcia. Vôbec sme sa nezosypali. Hrali sme ďalej dobre a ustáli sme to až do konca druhej tretiny, po ktorej bol stav 1:1.
A to bolo pre mňa veľmi zaujímavé aj z osobného pohľadu. Keby som to pozeral doma pred televízorom, pravdepodobne by to pre mňa bolo strašne náročné. Poznám sa. Pravdepodobne by som tam dostával infarktové stavy a neviem, čo všetko by sa so mnou dialo. Lenže na štadióne, a ešte z toho miesta v prvej rade, to človek celé vníma inak. Tak ťa to vcucne, že sa cítiš tak trochu akoby s nimi na tom ľade bol aj ty sám. Pozoroval som veci, ktoré ma zaujímajú – vidíš hráčom do očí a videl som odhodlanie aj nasadenie. A užíval som si to, že sa tí naši chalani sa neposrali z tej veľkej Kanady, že sa nepoddali tomu, že niekto tu má byť jasným favoritom a my to nie sme.
Odtiaľto to vyzerá, že by sme dnes mohli vyhrať…
Počas druhej prestávky mi písal kamarát z Banskej Bystrice, že ma videl v telke alebo niečo podobné, a pýtal sa, ako si myslím, že by to mohlo dopadnúť. Odpísal som mu iba, že odtiaľto to vyzerá super, a že cítim, že by sme dnes mohli vyhrať. Nebola to žiadna predpoveď ale bol to pocit, na základe tej energie, ktorú si na hráčoch videl z prvej rady.
V tretej tretine sa najprv zranil kanadský brankár a musel striedať. Vravím si, okej, prišiel vychladnutý brankár, nebude to mať úplne ľahké, aby sa dostal do zápasu. Asi o štyri minúty neskôr sme mali trestné strieľanie a ja si hovorím, že ak to Timothy Kazda dobre spraví, ak ho tam vymieša, dáme gól a ten štadión asi spadne. A presne toto urobil. Vymiešal ho tam ako malého chlapca, vyhrávali sme 1:2 v tej chvíli som si hovoril, že keby som bol doma, tak do konca zápasu dostanem asi štyri infarkty. Do konca zostávalo asi jedenásť minút.
Tam na štadióne si však zrazu videl, aké odhodlanie tí chalani majú. Pôsobili tak, že to majú pod kontrolou. Kontrolovali veľkú Kanadu, nepúšťali ju k ničomu a keď ju aj k niečomu pustili, Denis to chytil. Tri minúty pred koncom bolo stále cítiť, že to držíme. Kanaďania chceli odvolať brankára, ale dlho ani nemohli, pretože nehrali v pásme a nevedeli sa tam dostať. Nakoniec sa im to podarilo asi minútu pred koncom.
Za tú celú záverečnú minútu však vyslali možno jednu strelu na našu bránu. Naozaj sme ich nepustili skoro k ničomu a ten zápas sme vyhrali 2:1, pričom v druhej časti tretej tretiny sme to mali úplne pod kontrolou. A ja som si hovoril, že wau, toto som fakt nečakal. A zrazu sa stalo presne to, čo som si celý deň niekde v hlave hovoril – že keď som do toho dal toľko energie, tak nech to stojí za to, nech je na čo spomínať, nech je ten zážitok dokonalý. A on naozaj bol.
Fandiť neznamená vždy kričať
Vedie ma to k jednej myšlienke. Po zápase som niekde na internete čítal komentáre typu, že povedzte tým ľuďom na štadióne, že nie sú v divadle, ale na hokeji, a že tam sa má fandiť a podobne. Lenže keď som v tej tretej tretine videl Braňa, ako nepovedal ani slovo, iba pozeral cez mantinel, ruky mal položené na plexiskle, občas si doň buchol a úplne vyjavene sledoval, čo sa deje – že vyhrávame nad Kanadou, že to máme v podstate pod kontrolou a že to asi naozaj zvládneme – tak som videl, že z toho bol úplne unesený. Z toho, čo vidí a čo sa tam deje. A pritom nepovedal ani slovo.
Popritom na štadióne išli mexické vlny a podobné veci a ja som si vtedy uvedomil, že aha, ja som asi rovnaký. Ja som sa do tých mexických vĺn nevedel zapojiť. Proste to vnútorné prežívanie bolo také silné, že som nechcel, aby mi z toho niekto robil event. Mňa napríklad vyrušuje aj kiss cam alebo kamera na objatie. Príde mi to také silené – že prečo by sa tí ľudia mali objímať, keď nechcú, a prečo by sa na nich mal pozerať celý štadión. Ale dobre, asi je taká doba.
V podstate som asi typ fanúšika, ktorý to prežíva vnútorne, ktorý nepotrebuje dávať emócie až tak najavo, možno to ani nevie a ani nechce robiť na štadióne nejakým veľkým spôsobom. Jasné, niekedy sa stane, napríklad na baskete v Prievidzi, že ma to strhne a idem aj ja do tej emócie. Ale pri tomto zápase, keď sa to lámalo a keď sme vyhrávali, som sa, samozrejme, tešil. Vnútorne som si hovoril, že wau a neviem čo všetko, ale nie som na nejaké veľké fandenie a veľké kričanie.
Mám rád kolektívnu emóciu, ale človek ju musí vycítiť. A keď je zápas napínavý, zaujímavý a ja pritom vnímam veci z prvého radu, tak to pravdepodobne prežívam inak než ľudia, ktorí stoja vyššie na tribúne a majú to celé ďalej od seba. Ich prežívanie je asi iné ako bolo to moje v tomto konkrétnom zápase. Viem si predstaviť, že oni viac fandia, viac to dávajú navonok a viac idú cez tú davovú emóciu. Lenže ty pri tom ľade si bol viac s tými hráčmi. Hovoril si si skôr: dobre, toto bolo super, posuň to, vypichni ten puk, dostaň to do stredného pásma. A tá radosť bola práve v tom, že sa to podarilo, že sme veľkú Kanadu nepustili skoro do ničoho. Možno to navonok vyzerá, že tam iba sedíš, ale vôbec to tak nie je.
Pekné stretnutie na záver
Keď sme večer po zápase s Kanadou odchádzali zo štadióna, všimol som si pred ním Borisa Valábika. Bola to trošku vnútorná dilema, či ho osloviť, alebo nie. Nakoniec som za ním prišiel a spýtal sa, či by sme sa mohli odfotiť. Keď sa na to spätne pozerám, je dosť možné, že som mu asi trošku skomplikoval cestu zo štadióna domov, pretože dovtedy to vyzeralo, že ho ostatní ľudia veľmi nespoznali. Ale tým, že sme sa my začali fotiť, zrazu sa ostatní začali pozerať, kto to je, a postupne sa tam vytvoril taký menší chumel fanúšikov. 😂
Boris však zareagoval veľmi pekne. Povedal, že máme za sebou taký krásny zápas, všetci sme si to užili a môžeme sa tešiť, takže sa s nami rád odfotí. Bolo to super.
Tá fotka síce nevyzerá tak, že by som sa na nej nejak extrémne tešil ale už som bol v tej chvíli fyzicky aj emočne dosť vyšťavený ale bude to ďalšia pekná spomienka na tento špeciálny deň.
Bol to naozaj skvelý deň a stobodový zážitok. 🙂
