Keď som včera pozeral zápas Lotyšsko – USA na olympijských hrách, uvedomil som si, že najťažšiu úlohu na ľade má brankár outsidera. Nie je len v tom aby to vychytal ale aby to vôbec dochytal.
V bráne Lotyšska stál Elvis Merzlikins. Brankár, ktorý má skúsenosti z NHL, profesionál na najvyššej úrovni. Napriek tomu po pasáži zápasu, keď Lotyši nedokázali vystriedať viac ako dve minúty mal toho viditeľne dosť. Američania ich točili v pásme, jedna strela za druhou, dorážky, tlak.
Keď sa konečne prerušilo a prišiel powerbreak, Merzlikins zostal na kolenách. Bolo vidno, že je vyčerpaný. Predýchaval. Zbieral sa.
Na prvý pohľad ťa to možno prekvapí. Povieš si – veď je to NHL brankár, musí byť fyzicky dobre pripravený. Toto by sa mu nemalo stať. Navyše asi v 35. minúte.
Lenže keď si dáš veci do súvislostí, zistíš, že to nie je o nepripravenosti. Je to o kontexte zápasu.
Možno mali Američania v tom čase „len“ 32 striel. Ale čísla klamú. Na malom klzisku je všetko bližšie, rýchlejšie a intenzívnejšie. Nie každá situácia skončí strelou, ale brankár je v neustálom postoji, presúva sa z tyčky na tyčku, reaguje na clonenie, dorážky… Neoddychne si. Aj keď puk práve neletí na bránu, jeho telo je stále v napätí.
Hráč vystrelí a ide striedať. Brankár nie. Tím vyhodí puk ale o desať sekúnd je hra späť.
Podobný obraz som videl aj v zápase Taliansko – Švédsko. Taliansky brankár Clara mal za 46 minút 46 zákrokov. Švédi prakticky nevychádzali z pásma. Neustály tlak, presuny, rozkľaky, výbušné pohyby. A potom pri jednom náročnom zákroku, keď „sa roztiahol aký bol dlhý“, sa zranil.
Ak by to bol „normálny“ zápas a vyrovnaným priebehom, telo by to asi ustálo. Ale keď si 45 minút pod permanentnou paľbou, kumulatívna záťaž sa niekde prejaví. Nie preto, že by si nebol pripravený. Ale aj telo profíkov má svoje limity.
Brankár outsidera proti Kanade alebo USA nie je len pod kvality súpera. Je pod tlakom neustáleho obliehania. Jeho úloha nie je vychytať nulu. Jeho úloha je držať zápas čo najdlhšie otvorený.
Keď sa na to človek pozrie takto, začne vnímať, čo sa deje medzi jednotlivými zákrokmi. Koľko energie stojí byť dve minúty v kuse v maximálnej pohotovosti. Koľko síl to brankárovi vezme, aj keď strela napokon nepríde.
A vtedy ťa už neprekvapí, keď aj Elvis Merzlikins pôsobí vyžmýkane, a že do tretej tretiny ani nenastúpi. Neznamená to, že nebol pripravený. Znamená to, že zápas ho vyšťavil a jednoducho došli baterky.
Byť brankárom outsidera proti hviezdnej Kanade alebo USA je podľa mňa jedna z najťažších pozícií na celom turnaji. Extrémne náročná fyzicky aj mentálne.
A preto všetkým týmto brankárom patrí rešpekt. 
