Po tom čo v prvej časti rozhovoru s Jakubom Kubišom sme sa venovali jeho hráčskej hokejovej kariére, tentoraz sme sa porozprávali o jeho trénerskej ceste. Tá sa začala štúdiom trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu. Potom nabrala prirodzený vývoj, kedy Jakub vystriedal niekoľko vekových kategórii v troch rôznych hokejových kluboch.
V rozhovore otvorene rozpráva o svojom trénerskom štýle, dôležitosti individuálneho prístupu či špecifikách a náročnosti práce s mládežou. Nakoľko kľúčové je pre rozvoj mladého hráča aby cítil dôveru trénera a nemal strach z toho, že urobí chybu? To všetko sa dozviete v našom rozhovore.
Keď sa vrátime k momentu kedy si sa rozhodol, že sa staneš hokejovým trénerom s akými očakávaniami si sa prihlásil na FTVŠ?
Keď som sa tam hlásil, vlastne som ani poriadne nevedel, čo očakávať. Vedel som len to, že je to najvyššia možná forma vzdelania v tomto smere. Vedel som, že ak pôjdem na FTVŠ-ku, získam najvyššiu možnú licenciu – áčkovú, a keď k tomu pridám prax, tak dokonca A+.
Už počas hokejovej kariéry som vedel, že sa chcem stať trénerom, takže bolo jasné, že na to potrebujem nejaký papier. A keď už, tak som chcel ten najvyšší. Nechcel som sa uspokojiť s nejakými rýchlo kurzami alebo nižšími licenciami D, C, B, ktoré sa dajú urobiť rýchlo a v podstate nič neukazujú. Preto som si vybral FTVŠ.
Keď sa na to teraz spätne pozriem, očakával som úplne iné veci, ako sa reálne stali.
Bol to naozaj taký základ pre to, čo si chcel potom robiť, či už v hokeji, alebo v roli osobného trénera, ktorej si sa taktiež venoval?
Štúdium na FTVŠ bolo zatiaľ moje najlepšie životné rozhodnutie. Ja tú školu doslova milujem a keby sa to dalo, tak sa tam vrátim znova. Každému, kto chce trénovať alebo pracovať v športe, ju jednoznačne odporúčam.
Netvrdím, že bez tejto školy sa nedá stať dobrým trénerom alebo že ti automaticky zaručí, že budeš extrémne úspešný kouč – to nie. Sú tam veci, ktoré by sa dali vylepšiť. Ale ak ju berieš z pohľadu toho, že ti má niečo do života priniesť, tak ti dá veľa.
Na fakulte učí množstvo odborníkov, ktorí odovzdávajú neskutočne veľa informácií. Počas štúdia si ich pospájaš, začneš im rozumieť, a hlavne – pochopíš šport aj na akademickej úrovni. Získaš schopnosť odborne komunikovať, dohľadávať si vedecké fakty, pracovať s informáciami a argumentovať na základe faktov.
Tá škola ti strašne veľa ukáže a odhalí. Dá ti širokospektrálny rozhľad a prehľad, ktorý inde nezískaš. A presne preto vysoké školy existujú… Nie je to len o hokeji. Je tam anatómia, fyziológia, výživa, doping, história športu, psychológia – všetko, čo tréner potrebuje, aby bol komplexný a mal skutočný prehľad. A to je podľa mňa kľúčové.
Ako si vnímal svoje začiatky v úlohe trénera, našiel si sa v tom? Uvedomil si si už vtedy, že toto je presne to, čo chceš robiť?
Ja som vlastne začal v Ružinove, ešte predtým, než som nastúpil na školu. Boli to úplne tí najmenší hokejisti – predprípravka a prípravka. A veľmi ma to bavilo.
Vtedy som mal ten pocit, že si konečne plním sen. Že konečne robím to, o čom som už dlho rozmýšľal. Extrémne ma to bavilo, ale zároveň to bolo niečo úplne nové a iné. Necítil som sa v tom úplne komfortne, bolo to náročné. Bol som tam ako asistent takže som sa učil.
S otvorenými očami som nasával všetky nové informácie. Snažil som sa všímať si, čo robia druhí, ako pracujú, a myslím si, že som mal okolo seba dobrých parťákov, ktorí mi v tom pomohli. A postupne, ako som trénoval, som občas viedol aj nejaký tréning sám, takže to bolo fajn.
Viem, že potom si istý čas pôsobil v HOBE Bratislava….
Áno, tam som už trénoval mladších žiakov, vtedy to bola kategória piatakov a šiestakov. To už bolo zas o level vyššie – už boli zápasy, organizovaná súťaž, a bolo to niečo úplne iné.
V tom období som mal fakt strašne veľa povinností. Pracoval som aj ako tréner v posilke, to bol totálny masaker. Budík mi zvonil o 5:00 ráno a domov som sa dostal niekedy o 23:00. Bolo to neuveriteľne náročné, ale zároveň extrémne poučné.
V HOBE som bol nakoniec dva roky, ale to tempo, ktoré som mal, sa dlhodobo nedalo udržať. Bolo to fakt fyzicky aj psychicky vyčerpávajúce. Takže prišlo obdobie, keď som si od hokeja musel dať na chvíľu pauzu a trochu ho vypustiť. Aj kvôli škole, aby som sa jej mohol venovať a mal dostatok času na učenie. Potreboval som si vysporiadať školské a pracovné veci, keď sa to podarilo, tak som sa znova vrátil do HOBY.
Tento krát som už trénoval kadetov. Začal som ako asistent trénera, ale približne v polovici sezóny som sa stal hlavným trénerom a v tejto pozícií som sezónu aj dokončil.
A potom prišla ponuka zo Žiliny….
Takže máš za sebou ten prirodzený trénerský vývoj…
Celé to hodnotím ako brutálnu skúsenosť. Od začiatku som vnímal, že chcem trénovať a postupne sa mi to nejakým spôsobom podarilo. Som strašne vďačný za to, že ma vtedy, ako úplne neznámeho človeka, vzali do Ružinova.
Doteraz na to rád spomínam, bolo to pre mňa niečo úplne nové – už som nebol na ľade ako hráč vo výstroji, ale ako tréner. A strašne ma to bavilo.
Rovnaké to bolo aj v Hobe – to je klub, ktorý mám strašne rád, dodnes tam mám kamarátov a vážim si tých ľudí.
Keď sa na to pozriem spätne, prešiel som si všetkými kategóriami – od tých najmenších v Ružinove, cez mladších žiakov v Hobe, potom kadetov a nakoniec v Žiline som už trénoval deviatakov a zároveň som bol aj šéftréner mládeže.
Takže tá kontinuita tam bola úplne prirodzená – postupne som sa cez jednotlivé vekové kategórie dostal až k starším hráčom a vyšším trénerským pozíciám.
Poďme sa trochu viac venovať Žiline. Ako tá ponuka prišla a aké to pre teba bolo vrátiť sa domov v pozícií trénera?
Oslovili ma už počas sezóny predtým a riešili sme to pomerne dlho. Nebolo to hneď, pretože som bol stále v Bratislave, kde som mal svoje záväzky. Nebolo jednoduché sa len tak rozhodnúť a po šiestich rokoch sa vrátiť do Žiliny. Dlho som nad tým rozmýšľal, ale nakoniec som si povedal – prečo nie?
Na začiatku som veľmi nesledoval dianie v Žiline, nemal som prehľad o tom, čo ma čaká. Jednoducho som to zobral ako výzvu. Dostal som ponuku stať sa šéftrénerom mládeže, čo bola ďalšia nová skúsenosť. Chcel som nabrať nové poznatky, spoznať nových ľudí a zistiť, ako to funguje v inom prostredí.
O týchto deviatakoch, ktorých si viedol v prvej szóne, tak sa hovorilo, že to bol výborný ročník. Chalani tam mali kvalitu, bola tam aj Nela. Ako to vyzeralo, keď si prišiel, aké boli tvoje prvé myšlienky, keď si spoznal ten tím, s ktorým budeš mať možnosť pracovať?
Doteraz nezabudnem na svoj prvý tréning letnej prípravy v telocvični. Myslím, že sme na konci hrali futbal, a keď som videl, ako tí chalani hrajú, tak som si povedal: „Wow, toto čo je?“ Samozrejme, nešlo len o futbal, ale o celkovú pohybovú úroveň. Už na prvom tréningu bolo vidieť, aké majú chlapci zručnosti a schopnosti, aké majú pohybové základy. Boli fakt veľmi šikovní.
Každý z nich mal v sebe talent, nie len na hokej, ale celkovo na šport. Bola pre mňa radosť ich trénovať – lebo keď máš takúto skupinu hráčov, robí sa s nimi oveľa ľahšie. Keď máš tím, kde sa dá pracovaťaj na zložitejších veciach, kde môžeš experimentovať, skúšať nové prístupy a tí hráči tozvládnu tak ťa to ako trénera veľmi baví. Rýchlo sa učili, rýchlo chápali nové veci, netrvalo dlho, kým si osvojili nové prvky.
Preto na ten rok spomínam s veľkou radosťou. Bolo krásne sledovať, ako tí chalani napredujú, ako ich hokej baví a ako rýchlo sa zlepšujú. Každý tréning bol pre mňa zážitok.
Vám sa podarilo dostať na mládežnícke Majstrovstvá Slovenska a ja si pamätám tie vyhrotené zápasy, ktoré k tomu viedli, napríklad s Banskou Bystricou. Vždy to bolo o veľkých emóciách, ale zároveň tam bola veľká kvalita čo sa týka hry a dokázali sme ich porážať. Ale na samotných Majstrovstvách to nakoniec nevyšlo – tie zápasy sa prehrali. Práve s Bystricou tam ešte bola šanca bojovať o bronz, ale nevyšlo to.
Bolo to pre teba ako trénera sklamanie? Že ten vrchol sezóny nedopadol tak, ako sme si predstavovali? Ako sa s tým tréner vyrovnáva? Keď niečo vybojuješ, vedie k tomu dlhá cesta, tím sa tam dostane, ale nakoniec to nevyjde úplne podľa očakávaní – je ťažké to spracovať?
To, ako Majstrovstvá dopadli, malo viacero príčin. Jednou z dôležitých vecí bolo, že tam mohli za tím nastúpiť aj dvaja starší hráči – dorastenci. A my sme jednoducho nemali takých rozdielových hráčov, akých mali iné tímy.
Napríklad za Poprad hral na výnimku Andreas Straka, ktorý bol extrémne kvalitný a momentálne hrá v QMJHL. To bol hráč, ktorý robil obrovský rozdiel.
My sme, samozrejme, mali veľmi kvalitných hráčov, ktorí už v sezóne nastupovali za dorast, spomeniem Macáka, Urdáka, Vajka, Smolku – takže kvalita tam bola. Ale keď prídeš na Majstrovstvá, kde sú top tímy na Slovensku, tá úroveň je extrémne vysoká.
Musíme uznať, že Slovan a ďalšie tímy, ktoré tam boli, mali obrovskú kvalitu. A v takej konkurencii rozhodujú detaily.
Zápas proti Banskej Bystrici bol extrémne vyhrotený. Viedli sme, prehrávali, znova viedli, ale nakoniec sme prehrali o gól. Mali sme v zápase veľa šancí, aj v power-play, ale jednoducho nám to tam nepadlo.
Celkovo nás ten turnaj nezastihol v úplne ideálnej forme. Ale zároveň treba uznať, že aj súperi boli tak kvalitní, že nás do ničoho väčšieho nepustili.
Napriek tomu to bol úžasný zážitok. Aj prehry sú dôležité, učia nielen hráčov, ale aj trénerov. Z môjho pohľadu tí chalani dali do toho 100 %, bojovali, makali, hrali s maximálnym nasadením.
Samozrejme, výsledkovo to nebolo ideálne, ale s tým, ako sme bojovali, aké tam boli emócie, som bol spokojný. Odnášal som si z toho obrovské emócie.
Dostať sa medzi štyri najlepšie tímy na Slovensku je veľká vec. Boli tam tí najlepší hráči, akí v tom čase na Slovensku boli. Som za tú skúsenosť veľmi vďačný – nie len ako tréner, ale aj ako človek, ktorý viedol tento tím a videl, kam až sme sa dokázali posunúť. A presne o tom to je – tieto kvalitné zápasy a silná konkurencia robia hráčov lepšími. A to je nakoniec to najdôležitejšie.
Určite sa musím pri Nele Lopušanovej, ktorá bola súčasťou tohto tímu pristaviť, ani nie kvôli tomu, aký bol jej prínos pre tím (lebo to vieme), ale skôr preto, že už počas tej sezóny okolo nej vznikol mediálny boom. V mládežníckom hokeji to asi nie je úplne bežné, aby jeden hráč či v tomto prípade hráčka pútali takú pozornosť.
Čo to znamená pre trénera, keď sa okolo jedného hráča (v tomto prípade hráčky) spustí taká mediálna pozornosť? Ako si sa s tým vysporiadal, aby to tím zvládol? Musel si nejako usmerniť Nelu, aby sa vedela stále sústrediť na hokej? A na druhej strane, ako si pracoval s chalanmi, aby sa necítili, že sú v jej tieni?
Každý v Žiline vedel, aký talent Nela je a čo všetko dokáže. Ale tým, že dovtedy nebola až tak na očiach, to vedeli len ľudia, ktorí sa blízko zaujímali o mládežnícky hokej. Všetko sa zmenilo, keď sa dostala do konfrontácie s medzinárodným ženským hokejom. Vtedy to celé vypuklo.
Pre nás trénerov v Žiline to nebolo žiadne prekvapenie, vedeli sme, aká je dobrá. Ale v dnešnom svete, kde sa veľa vecí rýchlo šíri, to, čo robila na ľade, prirodzene priťahovalo pozornosť. A tým pádom sa okolo nej začal vytvárať ten mediálny boom.
Samozrejme, že sa tým zmenil aj jej hokejový život – každý sa na ňu začal viac pozerať, viac ju sledovať. Ale z pohľadu trénerov a klubu sme to brali úplne normálne. Áno, bolo jasné, že okolo nej vznikol marketingový rozruch, ale to je súčasť hry.
A úloha klubu, trénerov, hráčov aj jej samotnej bola tvrdá práca a posúvanie sa ďalej. Neriešili sme to ako niečo výnimočné, ale skôr ako prirodzenú vec – snažili sme sa jej to vysvetliť, aby to správne vnímala. Našťastie, ona je veľmi rozumná a inteligentná, má okolo seba dobrých ľudí, ktorí ju usmerňovali. Ale hlavne – ona sama presne vie, čo chce – je cieľavedomá, ide si za svojím a pracuje na sebe.
A to je na tom najdôležitejšie – že napriek tomu, že sa jej život zmenil, stále tvrdo pracovala. To, že sa napokon dostala do Ameriky, je obrovský plus – pre ňu osobne, pre klub a aj pre slovenský hokej. Je skvelé, že tu máme hráčku jej kalibru.
Ako by si ty charakterizoval svoj trénerský štýl? Si skôr kamarátsky tréner, alebo si ten prísny typ?
Ideš do toho s tým, že nastavíš jasné pravidlá a chalani musia presne vedieť, čo sa od nich očakáva? Alebo si otvorený diskusii, vypočuješ si ich a riešite spolu veci… Mohli sa chalani na teba obrátiť, keď potrebovali poradiť alebo sa len vyrozprávať?
Ja vôbec nemám rád prísnosť v zmysle toho, že by som po niekom kričal, nadával alebo si vynucoval autoritu direktívnym spôsobom. To mi nikdy nesedelo a nechcel som byť taký tréner.
Som skôr ten typ, ktorý si vypočuje hráčov. Veľa som sa s nimi rozprával o všetkom, nielen o hokeji. Ale zároveň musí platiť systém, pravidlá a limity. Chalani vedeli, že ak ich prekročia, tak je problém. Časom pochopili, čo si môžu dovoliť a čo už nie.
Ja som chcel byť súčasťou ich sveta, rozumieť im. Možno aj tým, že som bol mladší tréner, som mal bližšie k ich aktivitám, k tomu, čo ich zaujímalo. Mnohí za mnou chodili s témami, o ktorých sa možno s inými ľuďmi nebavili, a vedeli, že sa so mnou môžu otvorene porozprávať. Veľakrát sme mali individuálne aj skupinové rozhovory a snažil som sa ich viesť tak, aby sa vedeli správne rozhodovať.
Taktiež som mal rád, keď si v zápase, na ľade dovolili rôzne veci. Aj teraz mi ešte niektorí píšu: „Pán tréner, pri vás sme si toho veľa mohli dovoliť a nikdy ste nám nenadávali.“ A to presne vystihuje môj štýl.
Ja som hráčov nenapomínal za chyby – práve naopak, povzbudzoval som ich, aby sa nebáli skúšať veci, pretože práve chyby ich posúvajú vpred. Dával som im slobodu, ale zároveň ich učil zodpovednosti.
Jediné, na čo som bol extrémne citlivý, bolo, keď hráči nedávali do toho 100 %. Pretože chyby robiť môžeš, ale ak makáš naplno, vráti sa ti to. To bol ten hlavný limit, ktorý museli chápať – môžu skúšať, môžu sa učiť, ale vždy musia do toho dať maximum. Aj v situáciách, kde bola šanca na úspech minimálna, som od nich chcel, aby sa nevzdávali. Verím, že tvrdá práca je to, čo ťa posúva vpred.
Ako veľmi je dôležité, aby bol tréner dobrý psychológ? Skĺbiť odborné znalosti hokeja s tým, že dokáže vnímať hráčov, rozumieť im a správne s nimi komunikovať….
Je to neskutočne dôležité. Tréner musí byť psychológ, hlavne pri deťoch. Dokonca by som povedal, že pri mládeži musí byť tréner z veľkej časti práve psychológ.
Musíš vedieť, čo máš povedať, kedy to povedať a akým spôsobom. Na každého hráča platí niečo iné.
- Niekto zvládne tvrdší prístup, potrebuje počuť zvýšený hlas, dostať sa do nekomfortu.
- Iný hráč nezvláda tlak, stres ho paralyzuje, a ak na neho zatlačíš, nebude schopný podať výkon.
Každý pochádza z iného prostredia a má úplne inú mentalitu. A tréner musí byť schopný neustále prepínať prístup – nemôže byť na všetkých rovnako prísny alebo ich všetkých motivovať rovnakým spôsobom.
Pre niekoho môže byť prísnosť pozitívna, ale inému môže uškodiť. A tréner to musí vedieť správne vyhodnotiť. Musíš pracovať s psychológiou hráča tak, aby si ho dostal do stavu, kde si verí, má sebavedomie a nebojí sa skúšať nové veci.
Moja základná filozofia ako trénera je, že pri mne si každý hráč musí dovoliť urobiť chybu. Chyby sú nevyhnutné na rozvoj a ja hráčom za chyby nenadávam. Práve naopak – učím ich, že chyby ich posúvajú dopredu.
Ak tréner vytvorí v hráčovi strach z chýb, tak v podstate zastaví jeho herný rozvoj. A to sa, bohužiaľ, deje veľmi často – tréneri si ani neuvedomia, že jednou poznámkou dokážu hráča dostať do stavu, kde sa bojí urobiť chybu. A to je úplný koniec jeho progresu. Mladý hráč musí v trénerovi cítiť oporu. Musí vedieť, že tréner mu verí a že ho povzbudí aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí.
Nemalo by to byť o tom, že keď hráč vidí trénera hovorí si: „Ježiš, nesmiem urobiť chybu.“ Malo by to byť presne naopak – hráč musí mať istotu, že sa môže učiť, skúšať a rásť bez strachu z trestu.
Ako veľmi je podľa teba dôležité, aby mali chalani správnu motiváciu?
Je rozdiel, keď ide do hokeja s tým, že chce byť hráčom NHL, že má od začiatku obrovské ambície a očakávania, alebo keď hrá preto, že ho to jednoducho baví, má z toho radosť a miluje ten šport.
Vnímaš to tak, že dnes je to už bežné, že chalani majú obrovské očakávania už od začiatku? Možno si hneď na začiatku predstavujú veľké kariéry, ale pritom ešte len začínajú?
Ja nemám rád slovo motivácia. V prvom rade ťa to musí baviť a musíš mať z toho radosť – lásku k športu a k tej činnosti. Nie je to o tom, že sa niekto motivuje nejakými čiastkovými odmenami – „Ak urobíš toto, dostaneš za to tamto.“
Hráč to musí robiť z radosti, pretože ho to napĺňa. Každý deň sa má tešiť na tréning, na zápas, na to, že je súčasťou tímu. To je základný predpoklad úspechu.
Všetci úspešní ľudia sú úspešní nie preto, že chceli byť slávni a bohatí, ale preto, že milovali to, čo robia. A až potom môže prísť všetko ostatné – peniaze, popularita, úspech.
Dnes veľa chalanov (a ich rodičov) chce výsledky hneď. Chcú úspech, kariéru, slávu, ale nie sú ochotní nič preto urobiť. Lenže ak ťa nebaví cesta k cieľu, tak ten cieľ nikdy nedosiahneš.
Stretol si sa s tým, že dieťa možno hralo hokej z radosti, z lásky k športu, ale rodičia vytvárali tlak na výsledky a úspech?
Áno, je taká doba, niekedy tí rodičia príliš tlačia a porovnávajú sa s druhými. Myslia si, že čím viac tréningov, tým lepšie, a to dieťa potom stráca prirodzenosť. V podstate by malo v prvom rade mať radosť a samo nejakým spôsobom chcieť trénovať a zlepšovať sa.
Vo svete je úplne bežná prax, je, že dieťa by sa do 15 rokov malo venovať viacerým športom. Pretože z toho vzniká multišportová stránka, a nemôže sa úplne od mladého veku focusovať len na jeden šport a nič iné nerobiť. Potom mu chýbajú základné pohybové zručnosti.
Mám pocit, že deti, ktoré vychovala ulica, majú nakoniec vyššiu pravdepodobnosť dosahovania skvelých výsledkov.
Čo sa však týka využitia voľného času – bolo by lepšie, keby sa deti v mládežníckych kategóriách nevenovali len hokeju, ale mali aj iné športové aktivity?
Lebo vieme, že dnes sú tu selecty, individuálne tréningy…. Potom sa stáva, že dieťa príde z klubového tréningu a namiesto voľna alebo hry s kamarátmi ide ešte na ďalšie tréningy. Myslíš si, že by pre ich dlhodobý rozvoj by bolo lepšie, keby mali tréningy v klube, ale vo voľnom čase by sa venovali aj iným športovým aktivitám s kamarátmi?
Presne tak, ako hovoríš – môžeme to rozdeliť na organizovaný šport a neorganizovaný šport.
- Organizovaný šport je hokej – tréningy, klubový režim, výkonnostný šport.
- Neorganizovaný šport je to, keď si deti samy idú zahrať futbal, basketbal alebo akýkoľvek iný šport bez toho, aby ich niekto viedol.
Keď v rámci suchej prípravy hráme basketbal, futbal, florbal, volejbal, tak hneď vidíš, kto má športovú zručnosť. A nemyslím len hokejovú, ale všeobecnú športovú zručnosť , ktorá mu pomáha rýchlo sa naučiť nové veci.
Tam hneď vidíš, kto vie hrať futbal, kto vie hrať basketbal. Nie je to o tom, že hráč dokáže hrať len hokej a nič viac. Ak sa chce neskôr zlepšovať v jednom špecifickom športe, musí mať základný predpoklad a širokú škálu pohybových zručností. Potom sa mu oveľa ľahšie učí špecifická činnosť pre daný šport.
Keď v lete hráme basketbal, niektorí nemajú problém trafiť do koša, ale iní majú rozptyl aj dva metre a netrafia ani obruč. To sú tie športové skills…
95 % top športovcov vie skvele hrať aj iné športy, nemali úzku špecializáciu od detstva, ale vyrastali ako multišportovci. A práve to ich posunulo k tomu, že sú dnes špičkoví vo svojom športe.
Možno ešte návrat k téme rodičov a spoločnosti celkovo. Myslíš si, že hokejoví tréneri mládeže majú dostatočný rešpekt a úctu zo strany spoločnosti vzhľadom na to, čo robia, koľko času a energie deťom venujú?
Obdivujem každého trénera na Slovensku, ktorý v takých podmienkach, aké máme, vykonáva svoju prácu.
Počas mojej trénerskej kariéry som sa zatiaľ takmer vždy stretol s trénermi, ktorí do toho dávajú stopercentné nasadenie, srdce a robia to s obrovskou vášňou. Trénovať mládež je náročné psychicky, fyzicky aj časovo. Vyžaduje si to obrovské množstvo trpezlivosti, takže ešte raz – veľký rešpekt pre všetkých mládežníckych trénerov.
Ale myslím si, že majú málo rešpektu, určite málo uznania – hlavne zo strany rodičov a ľudí na zimákoch, ktorí nie sú úplne odborníci. Tí, ktorí hokeju rozumejú a sú v tom dianí, vedia, aké je to náročné a čo všetko tá práca obnáša.
Ale veľakrát rodičia dehonestujú prácu trénerov, spochybňujú ich rozhodnutia, a tým ich v podstate zhadzujú. Pritom každý tréner chce pre deti to najlepšie. Preto obdivujem, ako v takých podmienkach pracujú s takým nasadením, ale určite by si zaslúžili viac rešpektu a úcty.
Pravdepodobne si to zažíval aj na vlastnej koži. Stávalo sa ti, že rodičia tvoju prácu kritizovali, či už verejne, medzi ostatnými rodičmi, alebo dokonca pred deťmi?
Áno, všetko sa mi stalo. Ale na druhej strane, nemôžeš si to úplne pripúšťať. Kritika tu vždy bude, nech robíš čokoľvek. Úlohou trénera – alebo človeka v akejkoľvek profesii – je robiť svoju robotu na sto percent, s odhodlaním a radosťou.
To, že ťa niekto kritizuje, je bežný jav. Môžeš robiť hocičo, vždy sa nájde niekto, kto na tom nájde chybu.
Ja som bol možno trochu naivný, snažil som sa tých ľudí presviedčať a vysvetľovať im veci, aj keď vieme, ako to chodí – nie každému sa dá vysvetliť, niekto má len svoju pravdu. Ale myslím si, že keď im dáš reálne a nepriestrelné dôkazy, tak tí rozumní ľudia to pochopia a začnú ti veriť.
Bol si aj na nejakých stážach, napríklad v Karlových Varoch, videl si, ako to tam funguje – je tam podľa teba z tohto pohľadu systém alebo celá spoločnosť nastavená inak? Majú tam tréneri viac dôvery, viac rešpektu a priestoru na prácu?
Ťažko sa to hodnotí, lebo Karlove Vary patria asi medzi top 3 akadémie vo výchove mládeže v Česku. Ich podmienky sú úplne inde ako v kluboch, ktoré bojujú o každého hráča. Samozrejme, v kluboch, kde je menej hráčov, musia byť podmienky spolupráce benevolentnejšie, lebo nechcete o nikoho prísť.
V Karlových Varoch si hráčov vyberajú – kladú si podmienky a hráč si môže vybrať, či ich akceptuje, alebo nie. Boli tam veľmi striktné pravidlá, ktoré musel každý rešpektovať, lebo každý tam chcel hrať.
Keď to ale mám nejakým spôsobom porovnať, Karlove Vary boli špička – neuveriteľne organizovaní, a čo bolo najdôležitejšie – tréneri tam boli najvyššou prioritou. Tréner bol hlavný človek, bez ktorého by to nefungovalo. Mal najväčšie slovo, najväčšiu dôveru a rešpekt od všetkých. Bol to ten, kto za všetkým stál a každý ho akceptoval.
Myslíš si, že existuje reálna šanca, že by sa v dohľadnej dobe podmienky v slovenských kluboch zlepšili tak, aby to bolo pre trénerov jednoduchšie a vytvorilo sa priateľskejšie prostredie? Aby nemuseli každý deň bojovať s rôznymi problémami?
Pár klubov na Slovensku funguje dobre, ale veľa klubov má slabé podmienky. To však nie je chyba klubov, pretože ak nemáte peniaze, tak nevybudujete nič, nekúpite ani nové náradie do posilňovne.
Toto je problém na úrovni štátu, ako celkovo podporuje šport. A netýka sa to len hokeja – všetky športy na Slovensku sú v katastrofálnom stave.
Ty si v Žiline napokon vydržal dva roky. Možno tvoj koniec veľa ľudí a možno aj hráčov prekvapil. Aké boli hlavné dôvody, prečo si sa rozhodol ukončiť pôsobenie v Žiline?
Bolo to moje vnútorné presvedčenie, že už nemám Žiline ako tréner čo ponúknuť a že moja osoba by ten klub už neposunula.
Myslím, že to bol sled situácií, kde som cítil, že ja ako tréner by som klub neposunul ďalej. A zároveň, aby som sa sám zlepšoval, musel som si priznať, že ak už mojich sto percent nestačí aby som klub niekam posunul, tak je čas spraviť zásadné rozhodnutie.
Samozrejme, bolo mi to ľúto, ale o tom je život – nebáť sa robiť dôležité rozhodnutia. Zároveň som si chcel vyskúšať aj inú sféru, získať nové skúsenosti, nové zručnosti.
Teraz robíš úplne niečo iné, ale vedel by si si predstaviť, že by si sa k hokeju vrátil?
Čo sa týka návratu k hokeju, nebránim sa tomu, som tomu otvorený. Ale muselo by to byť v prostredí, kde by môj charakter a štýl trénovania zapadol – kde by som bol prospešný pre klub a zároveň by ma ten klub vedel posunúť ďalej.
Jakub teda momentálne svoju hokejovú trénerskú kariéru vymenil za inú oblasť, v ktorej sa však stále venuje športu a pomáha ľuďom budovať si k nemu pozitívny vzťah podobne ako to robil počas svojho pôsobenia v roli hokejového trénera. O čo konkrétne ide sa dozviete v poslednej časti nášho rozhovoru…
