Včera som počúval jeden veľmi dobrý rozhovor s majiteľom BC Prievidza Jánom Müllerom a bolo tam povedaných veľa vecí, ktoré dávali zmysel, a ktoré ma presvedčili o tom, že to myslia s basketom v Prievidzi fakt dobre. Dáva do toho veľa svojich peňazí, pritiahol veľa sponzorov, otvorene sa snaží komunikovať smerom k fanúšikom ako fungujú a sú nastavené veci v klube, za to klobúk dole.
Bola tam ale jedna vec, ktorá mi trochu nesedela…. vysvetlím.
Neúprosní. To je heslo, ktoré ide s basketbalistami Prievidze celou touto sezónou. Samozrejme chcieť byť neúprosní na palubovke športovým výkonom na tom nie je určite nič zlé. Na tej palubovke sa to zatiaľ nie vždy darí ale to sa snáď zlepší. Zamrzelo ma ale, že pán majiteľ to prezentoval, že v zápase proti Nitre vnímal, že tím bol málo neúprosní napríklad cez to, že kapitán tímu Marek Jašš sa počas zápasu usmial na protihráča, ktorým bol Lukáš Bolek, ktorý bol donedávna práve hráčom Prievidze. A možno cez zápas prehodili spolu pár slov… A vraj to nie je dosť neúprosné a nemalo by sa to diať lebo je to náš súper.
Čo ma prekvapilo ešte viac, že pán majiteľ vyhodnotil, že na základe toho čo urobil Marek potom jeden z amerických pomáhal svojmu súperovi vstať zo zeme. A ani to nie je neúprosné. Toto mi už do hlavy nejde vôbec, že ideme kritizovať, že jeden športovec urobí fair-play gesto. Naozaj sa ideme tváriť, že tím ktorí preukáže súperovi rešpekt nemôže vyhrať zápas?
Ja Mareka poznám asi 15 rokov a začalo sa to tak, že fanúšik tímu súpera (zo Žiliny) chcel od neho autogram (ešte keď hral v Nitre). Čo urobil Marek? Marek vybavil autogramy rovno od celého tímu, to isté potom urobil niekoľko krát v Prievidzi.
Potom sme sa nevideli možno 5 rokov až som raz mal možnosť prísť opäť na zápas… A sám Marek keď nás videl, že sme prišli, prišiel za nami po zápase, podať ruku porozprávať sa a bolo to super. Pamätal si po piatich rokoch, pamätá si po pätnástich a nie preto, že sa stretávame každý deň ale že mu záleží na ľuďoch, koniec koncov každé leto robí basketbalový kemp pre decká v Prievidzi a povedzme buduje komunitu.
Vždy som mal rád našich (rozumej slovenských) basketbalistov pretože sa netvárili ako veľké hviezdy a dalo sa s nimi normálne baviť a viem, že tie kamarátstva majú aj medzi sebou, lebo to tak funguje v každom športe. Ale v živote by som nepovedal, že by niekto nešiel do zápasu naplno s cieľom vyhrať lebo na druhej strane je kamarát.
A nikto ma nepresvedčí ani o tom, že človeku, ktorý je nastavený že ide do zápasu odohrať 100% to pokazí to, že zdvihne súpera zo zeme.
Basket bol pre mňa vždy taký vzácny, lebo chalani sa nebránili ani kontaktu s fanúšikmi. Vždy som tam cítil nejakú tú komunitu. A teraz tu počujem kritiku na niekoho za to, že ukázal v zápase trochu ľudskosti…. a že takto sa nedá vyhrať zápas.
Asi viem čo pán majiteľ myslel, dával tam príklady ako Jordan, Rodman v podstate, že súper je nepriateľ. A že čo ak by sa toto stalo s Handlovou…. Lenže ten basket tu, je tak poprepletaný, že občas to vyzerá, že už každý hral všade a chalani sa poznajú roky. 😀
Zdá sa mi, že v poslednom čase chcú ľudia byť podobne neúprosní všade. Potom sa dejú veci ako na futbale, že speaker trnavského kotla uráža trénera Slovana, že fotograf Trenčína uráža brankára Skalice a tvárime sa, že už to pomaly nikomu nevadí.
Byť neúprosný, v nastavení, že súper je nepriateľ je asi niečo čo ide proti tomu ako sa osobne snažím vnímať šport. Za mňa by mal šport spájať a mal by tam byť rešpekt.
Verím, že ten basket zostane takým ako som ho vnímal doteraz a tieto hodnoty tam nebudú chýbať. Určite ocením, keď na palubovke uvidím rešpekt k súperovi a občas nejaké to fair-play gesto. A verím, že Prievidza zvládne vyhrávať a byť neúprosná aj tak…. svojou športovou kvalitou. 🙂
