Prvýkrát som bol na zápase basketbalovej reprezentácie, keďže sa po deviatich rokoch objavila v Prievidzi. Bola to výnimočná udalosť pre mňa, a myslím, že takisto aj pre ľudí v meste. Bol som veľmi zvedavý – úprimne som nevedel, čo mám čakať. Momentálne je to tak, že občas zájdem na basket, ale v podstate je to výhradne do Prievidze. Som zvyknutý na klub, na zápasy Slovenskej ligy, prípadne na európsky pohár. No čakal som, že reprezentácia bude niečo iné, a bol som zvedavý, čo to celé prinesie.
Niektoré mená prekvapili
Musím sa priznať, že už nesledujem basket tak podrobne ako kedysi. Aj preto ma pri reprezentačnej nominácii viacero mien prekvapilo. Samozrejme, boli tam stálice – Mário Ihring, Dalibor Hlivák, Šimon Krajčovič. Ale prekvapili ma mladíci Peťo Kováčik a Maroš Golian. To boli chalani, ktorých som videl prvýkrát naživo. Rovnako aj Thomas Stanko, 17-ročný debutant v národnom tíme.
Nominácia bola teda zaujímavá. Samozrejme, chýbal Vlado Brodziansky, najlepší slovenský basketbalista. Bola to trochu škoda – nielen preto, že by výrazne pomohol, ale aj preto, že je to Prievidžan. Domáci fanúšikovia by ho určite radi videli.
Bol som však zvedavý, ako sa tí mladí chalani predvedú. Moje očakávanie bolo, že Albánsko je súper, ktorého by sme mali poraziť aj v takejto zostave s mladými hráčmi.
Keď sa mám priznať, pre mňa bolo najzaujímavejšie sledovať Dalibora Hliváka v reprezentačnom drese naživo. Som človek, ktorý je najčastejšie na basketbale práve v Prievidzi, a keď domáci hráč reprezentuje, je to vždy niečo špeciálne.
Rovnako som sa tešil aj na Mária Ihringa. Momentálne hráva dlhodobo v zahraničí, ale ja si ho pamätám ešte z prievidzského dresu, keď bol mladík. Bolo pekné vidieť ho po rokoch opäť na prievidzskej palubovke. Aj keď pochádza z Handlovej, ja ho mám stále spojeného s Prievidzou.
Prehnané očakávania?
Albánci vstúpili do stretnutia lepšie. Začali šnúrou 0:5 a prvú štvrtinu vyhrali 19:23. Nebolo to tým, že by podávali nejaký extra kvalitný výkon. Skôr by som povedal, že obruč koša v prievidzskej hale sa s našimi reprezentantmi v prvej štvrtine veľmi nekamarátila. Vypadávali strely, ktoré už vyzerali byť jasné, kde človek už čakal body, a nakoniec z toho nebolo nič.
Je to asi aj vec dôrazu pod košom, ale nechcem našich hráčov kritizovať. Proste tam bol aj kus smoly. Albánci sa tak dostali do vedenia.
Našťastie v druhej štvrtine sa to podarilo zvrátiť. Prišla pekná bodová šnúra, aj keď to mohlo byť ešte lepšie. Polčas bol o 6 bodov 41:35. Z hľadiska obáv o výsledok som bol už v pohode, vyzeralo to, že to chalani zvládnu. Bolo tam však veľa vecí, ktoré by sa dali vylepšiť, najmä keď si uvedomím, že tím bol omladený a chalani ako Peťo Kováčik či Maroš Gulian dostávali veľa minút. Treba rátať s tým, že nie vždy všetko vyjde.
Keď je človek v poslednom čase nabažený skvelými európskymi zápasy či už Prievidze alebo Levíc – úroveň očakávaní je prirodzene vyššia, možno až príliš vysoká, vzhľadom na reálne možnosti našej reprezentácie. Počas zápasu som pochopil, že sa na to musím pozerať trochu inak. Že tento duel bude asi boj do posledných minút – možno väčší, ako sme čakali, a asi väčší, ako by sme si priali.
Priebeh zápasu človeku nastaví očakávania do reality. Dokonca ti v hlave prebleskne myšlienka, ako by to dopadlo, keby dnes nastúpila Prievidza proti našej reprezentácii. Lebo si zvyknutý na iný typ zápasov, inú kvalitu, iný rytmus.
Ale každý zápas je iný a každý vie byť zaujímavý. A ak človek chce, pozitíva si tam vždy nájde.
Reprezentácií sa fandí vždy
Pre mňa je reprezentácia super, chalanom fandím a vždy aj budem. V lige sú rivali – Prievidžan, Handlovčan, Slovanista ale v reprezentačnom drese ťahajú všetci za jeden povraz a ty im fandíš úprimne všetkým. Popri tom ti však ide hlavou myšlienka, že Slováci v lige hrávajú naozaj málo. A človek premýšľa, ako by to vyzeralo, keby mladí hráči ako napríklad Golian dostávali viac priestoru od trénerov v kluboch. Oliver Vidin, tréner reprezentácie, po zápase povedal, že chalani odohrali za reprezentáciu viac minút, než dostávajú v kluboch. A to sa potom niekde prejaví.
Nemožno im uprieť snahu. Nemožno im uprieť, že do toho dali všetko, že nechýbalo nasadenie. Úprimne im fandíš, lebo je tam tá hrdosť, ten pocit, že sú to naši. Jasné, nie je to bezchybné. Nie je tam minimum chýb, je ich tam dosť. Tých highlightových momentov zase nie až tak veľa. Väčšinou je to boj. No priebeh zápasu ťa nastaví na to, aby si to rešpektoval – aby si im fandil aj v tom boji.
Človek by aj chcel fandiť ale….
Tu sa dostávam k ďalšej veci – a tou je fandenie. Som zvyknutý chodiť do Prievidze aj preto, že si tam môžem bez problémov zafandiť. Ľudia v Prievidzi milujú basketbal a nepotrebujú nikoho, kto by ich burcoval. Robia to prirodzene. Prídem tam a som s tým zžitý – viem, že si môžem pozrieť basketbal po svojom, sledovať športovú stránku, pozerať sa na trénera, ako pracuje na lavičke, a popritom fandiť. A nikto ma pritom nevyrušuje.
A toto bola vec, ktorá mi včera vadila. Bežný ligový zápas v Prievidzi vyzerá tak, že kotol fandí, hala sa pridáva, ty sa pridávaš a je to úplne automatické. Nepotrebuješ, aby ti niekto hovoril: teraz fandí, teraz nefandí, teraz tlieskaj, teraz rob toto. Užívaš si to, pretože to ide samo.
To, čo som zažil minulý rok s Bilbaom, bol najlepší zápas a najväčšia emócia, akú som v Prievidzi zažil. A nikto nás nemusel do ničoho hnať. Nikto nás nemusel tlačiť.
Včera… Ja viem, že to bola akcia Slovenskej basketbalovej asociácie, ale oni sa z toho snažia robiť strašný cirkus. Bol tam speaker, ktorý vstupoval úplne do všetkého. V každom prerušení stále niečo táral, čo majú ľudia robiť, kedy majú tlieskať, kedy majú fandiť. Neustále. A keď sa už ľudia konečne sami chytili a začali fandiť prirodzene, o chvíľu do toho zasa niečo povedal. Malo to pre mňa úplne opačný efekt.
Ku koncu zápasu si hovorím, že už ma z neho bolí hlava :D. A hovoril som si – zlatý Fero, hlásateľ v Prievidzi. Ten zahlási body, možno niečo občas povie, aby nás povzbudil, a tam to končí. Nechá ťa užiť si zápas. Nechá ťa fandiť. Nechá ťa vnímať atmosféru bez toho, aby ti každú chvíľu skákal do zážitku.
To, čo sa dialo včera – že každú minútu, niekto vstupoval na silu do zápasu a do tvojho zážitku – to sa mi naozaj nepáčilo. Možno je to moja osobná preferencia, viem, že oni sa snažia prilákať ľudí k basketbalu a robiť z toho show, event. To je teraz moderné slovo – event. A toto má byť asi jeho súčasť.
Ale mne sa to teda vôbec nepáči, Pre mňa je basketbal stále v prvom rade šport a fandenie je o fandení. Nie o tom, aby to niekto dirigoval ako orchester. A pritom to aj tak nemá ten efekt, ktorý od toho očakávajú.
Keď to porovnám s tým, ako fungovalo fandenie v Žiline, keď sme vyhrali bronzové medaily… Tam bola plná hala, bol tam kotol ultrasákov a tí dokázali ľudí vyburcovať prirodzene. Riadili atmosféru svojou energiou, nie mikrofónom. Ty si sa na nich pozeral, počúval ich a keď bolo treba, pridal si sa. To je úplne iná dimenzia.
A tak to vo mne zostalo zakorenené – že áno, toto je fandenie. Je tam kotol, ktorý to rozprúdi, a keď ide do tuhého, celá hala s nimi spieva. A nikto ti nemusí povedať, čo máš robiť.
Človek s mikrofónom v ruke toto nikdy neurobí. Môže sa aj pokrájať, ale tú emóciu, ktorá vznikne spontánne medzi fanúšikmi, nevytvorí.
Výsledok dobrý, všetko dobré?
Čo sa týka druhého polčasu, chalani ho zvládli. Dá sa povedať, že ho kontrolovali. Nemal som pocit, že by sa nám to nejako malo vymknúť spod kontroly do takej miery, že by sme ten zápas mohli prehrať. Napokon z toho bola výhra 73:63. Ale treba si povedať, že ak budeme chcieť ísť ďalej a uspieť v ďalších zápasoch, ten výkon bude treba zlepšiť. Chalani to určite vedia aj sami.
Boli tam však sympatické výkony. Bol som spokojný s tým, ako sa predviedol Dalibor, aj s tým, ako sa ukázali mladíci.
Beriem si z toho pozitíva… Že som mal možnosť vidieť reprezentáciu, aj keď možno nebola v najsilnejšom zložení. Pre mňa to bol pekný zážitok, hlavne zo športového hľadiska. Vždy si vážim možnosť byť na takýchto zápasoch a reprezentácia je pre mňa vždy niečo špeciálne.
O atmosfére som už hovoril veľa. A tak sa teším na ďalšie zápasy Prievidze v Európe. Verím, že tam si vynahradím ten deficit tej pravej basketbalovej atmosféry, ktorý som včera cítil.
Chalanom nezostáva nič iné, len držať palce. A verím, že tú predkvalifikáciu zvládnu. No a potom sa už uvidí, čo bude ďalej.
Nakoniec mám veľkú radosť, že ako spomienka na môj prvý zápas reprezentácie mi okrem tohto článku zostane aj táto pozápasová fotka s Máriom Ihringom. 🙂
