Keď som si nedávno pustil video so športovým fyzioterapeutom, myslel som si, že uvidím nejaké technické poučky, ktoré sa ma veľmi netýkajú. Ale keď tam ukázali mladého hokejistu, dvanásť – možno trinásťročného chlapca, zostal som úplne zarazený.
Na prvý pohľad obyčajný mladý športovec. Zdravý, silný, plný energie. A zrazu fyzioterapeut ukazuje – jedno rameno vyššie, druhé nižšie, oslabené brucho, skracujúci sa prsný sval. A ja som mal pocit, že sa pozerám do zrkadla.
Lenže s rozdielom, že u neho je to ešte začiatok. Signály, ktoré môže zachytiť včas, keď bude mať šťastie na ľudí okolo seba. U mňa je to už dôsledok rokov. Rokov, keď sa možno cvičilo do siedmich rokov, potom sa na to pomaly zabudlo. Rokov, keď som síce bol aktívny, ale bez cieľavedomej kompenzácie. A potom prišlo fotenie – osem rokov sedenia na rybárskej stoličke s foťákom na krku. A celé sa to postupne zabetónovalo.
Dnes to už necítim len ako disbalanciu. Cítim hrču v krku, reflux, bolesti v krížoch, bloky, ktoré sa objavujú takmer pri každom pokuse niečo precvičiť.
Vidím, že keby toho chalana nikto neviedol, o pár rokov by možno dopadol presne takto. Krivé ramená, skrátené svaly, zablokované telo. A uvedomil som si, že to, čo má on ešte ako prevenciu, ja už mám ako rehabilitáciu. Že on má pred sebou šancu urobiť malé kroky a nezničiť si telo, a ja už musím robiť malé kroky, aby som si aspoň uľavil a zastavil zhoršovanie.
Tá chvíľa mi dala jedno jasné uvedomenie: problém nie je v tom, že by sa s tým nedalo nič robiť. Problém je v tom, že som to nechal ísť príliš dlho. Ale stále mám šancu začať.
Keď som toho chlapca videl, bolo to, akoby som si pozeral svoj vlastný príbeh v rýchlom filme – začiatok u neho, dôsledok u mňa. A hoci sme každý na inom bode tej cesty, obaja máme spoločné to, že s tým môžeme niečo spraviť. On, aby to nikdy nezašlo tak ďaleko. Ja, aby to už nešlo ďalej a aby každý pohyb tak nebolel.
