Včera som bol po dlhom čase na extraligovom hokeji ako divák a zistil som zaujímavé veci.
Začalo sa play-off a všetci majú nejaké očakávania fanúšikovia ale aj hráči. A ja na tribúne tiež, bol som zvedavý či ma to strhne či príde emócia a tak. Či sa všetko tak nejak prepne do toho play-off módu.
Ja mám dosť problém pozerať hokej v telke teda aspoň pokiaľ hrá Žilina a repre, to má tie emócie zvyknú trošku ovládnuť. Na štadióne je to iné, lebo si môžeš vybrať na čo sa budeš sústrediť.
Včera to od začiatku vyzeralo, že ten hokej bude už ten play-offový veľký boj, že asi nepadne veľa gólov. Povedal by som, že Poprad bol v prvých dvoch tretinách možno lepší, v druhej určite.
Mali sme prvú presilovku v druhej minúte a potom už do konca zápasu nič a pozoroval som na sebe, že som sa pomaly nechal strhnúť tou kolektívnou emóciou, jedoval som sa na rozhodcov a aj ten výkon na ľade som asi čakal v úvode lepší. Takže zase som bol trochu nervózny.
Potom som ale chvalabohu urobil jednu vec – začal som sa sústrediť a sledovať Connora v bráne. Ak niekomu možno začiatok play-off zväzoval ruky a nohy jemu určite nie. Včera sa evidentne dostal do svojho play-off módu.
Nedávno o tom písal na svojom Instagrame ako o výkonostnom paradoxe:
„Namiesto toho, aby som sa sústredil na výhru, sústredím sa na ďalší zákrok. Len puk predo mnou. Ďalšia strela, ďalší zákrok. Keď sa mi to podarí, uvoľním sa. . Prestávam brať každú strelu ako niečo, čo musím chytiť. Čím menej sa snažím vyhrať, tým lepšie hrám.“
Včera sme to tak nejak videli v praxi.
Ten play-off flow, Connor pôsobil v bráne tak, že proste ten gól nedostane a keď som prepol svoju pozornosť a sledoval hlavne jeho výkon ukľudnil som sa aj ja.
Takže nakoniec som si ten zápas veľmi užil, lebo to bolo pre mňa fascinujúce sledovať ho v tom nastavení.
Tak dúfam že to tak vydrží aj ďalej. 😉
Foto: Daniel Stehlík
