Pokračovanie jedného príbehu…

V lete ma zaujal ako hráč súpera. O pár mesiacov neskôr sme sa stretli znova – tentoraz už nie iba cez zápas, ale aj cez malý ľudský príbeh, ktorý ukazuje, prečo má zmysel si v športe všímať viac než len výsledok.

Keď som v utorok sedel u nášho najlepšieho autobusára Vladka v garáži, spomenul som si, že v Kysuckom Novom Meste budú v nedeľu hrať Hamšíkovci.

V lete sme s nimi hrali vôbec prvý zápas v 1. lige starších žiakov. Bol to zápas, ktorý mal pre nás veľký význam, pretože priniesol prvé víťazstvo Kysuckého Nového Mesta v tejto súťaži. No okrem našej radosti mi v pamäti zostal aj jeden hráč súpera – Šišo (Šimon Šiko).

Vtedy ma zaujal tým, ako hral pri čiare, ako bojoval aj za nepriaznivého stavu a ako sa snažil povzbudiť spoluhráčov. A možno ešte viac tým, že po zápase úplne obyčajne pozdravil, keď odchádzal okolo nás. Maličkosť, ale presne takéto maličkosti si človek pamätá.

Tak som mu teraz v utorok napísal, či sa náhodou nechystá k nám do Kysuckého Nového Mesta. Keďže sa chystal, vychystal som sa nakoniec aj ja. 😂

Som rád, že sme sa stretli. Len ma mrzí, že to nedopadlo úplne podľa predstáv, keďže sa Šišo v prvom polčase zranil a zápas nedohral. Tak dúfam, že to nebude nič vážne a bude rýchlo späť na ihrisku. 😉

Celé je to pritom celkom úsmevné. Štrnástka RSC Hamšík Academy hrala minulý týždeň v Žiline a ja som tak nejako rátal s tým, že Šišo bude hrať práve tam. Lenže presne vtedy sa hral aj hokej vo Zvolene. A tak som bol chvíľu v tom, že si budem musieť vybrať medzi Šimonom a jeho spolužiakom Radom Petrunom. 😂

Nakoniec som išiel na hokej, Šišo v Žiline nehral a všetko sa to vyskladalo tak, že som oboch spolužiakov stretol takmer v priebehu jedného týždňa.

A práve toto sú tie malé športové náhody, ktoré mám na tom celom rád. Jeden zápas, pár riadkov na blogu, jedna správa a zrazu z toho vznikne ďalšie stretnutie.

Verím, že nie posledné. 😉