Keď som v nedeľu sedel v šatni Domaniže po výhre nad Prečínom prišlo tam pár bývalých hráčov Domaniže a hovorili tým súčasným ako dlho tam hrali, hľadali svoje miesto v šatni… Spomínali. Bolo na nich vidieť, že sú radi, že sa tam na chvíľu vrátili. A bolo vidno na Milanovi, že je rád, že sú tam a že sa opäť všetci stretli.
Hovorím si, že toto je to prečo chodím na tie zápasy v nedeľu tak rád. Lebo sa tam vždy teším. Do Domaniže, do Poruby alebo do Ďurčinej.
A vlastne nejde ani tak o to či vyhráš či prehráš.
Jasné, vždy to prežívaš do poslednej sekundy ale vieš, že nech to dopadne akokoľvek, aj tak si po tom zápase sadnete, preberiete to, porozprávate sa. Ak sa prehrá, tak vás to bude chvíľu škrieť ale aj tak skončíte pri pivku a preberiete všetko možné.
Tešíš sa na futbal ale tešíš sa na to, že keď prídeš do Domaniže stretneš Dodoša, stretneš Matúša, Vápna… Keď prídeš do Poruby stretneš Majera, stretneš Knoťa, stretneš Ferka… To sú istoty nezávislé od výsledku.
Jasné, že keď sa prehrá a ešte k tomu doma, žiadny tréner chalanov po zápase nepochváli ale za 20 minút už s nimi sedí za stolom lebo sú to v prvom rade ľudia, ktorí chceli vyhrať tak ako on.
A potom vznikajú takéto fotky ako s Maťom Strhárom. A veru to bolo v čase, keď sa Porube veľmi nedarilo, ale chalani dokázali napriek tomu držať pokope, a keď sedíš tri hodiny po zápase, už si ho prebral zo všetkých uhlov…. Tak sa potom aj zasmeješ
Ideš ďalej a nabudúce to skúsiš znova. Aj keď si minule prehral, tešíš sa na ďalší zápas a veríš, že to spolu zvládnete. Lebo ste partia.
A prídeš na to, že šport nie je len o výsledkoch ale aj (a hlavne) o ľuďoch.
