Myšlienku, že chcem vyspovedať Sama Tretinu, ako jedného z odchovancov Kamennej Poruby, ktorí to dotiahli až do I.ligy žiakov som mal v hlave už dlhšie.
Hoci sme sa v Porube na zápasoch, kde Samo stále chodí podporiť chalanov ako divák, stretávali pravidelne a dokonca sme spolu raz cestovali aj na zápas, kde sme nastúpili takpovediac „proti sebe“ – áno, keď hral Fomat s KNM 😀 – nakoniec sa to podarilo až po sezóne. A možno je to vlastne fajn. Samo môže teraz po pol roku v prvej lige zhodnotiť čo mu to dalo a či to stálo za to.
Najskôr však poďme k tomu ako sa jedna z opôr žiakov Kamennej Poruby dostala k príležitosti obliecť si dres Fomatu Martin v prvej lige?
„Celé sa to začalo tým, že ma vybrali na skúšku do Žiliny. Tam som však neuspel. Potom mi zavolali z Martina, či nechcem ísť na skúšku tam. Bol som na troch tréningoch a povedali mi, že by ma chceli do tímu. Tak som tam išiel na hosťovanie. Bolo to strašne narýchlo,“ opisoval mi Samo, ako rýchlo sa vlastne zrodilo jeho hosťovanie v Martine.
Na prvý pohľad jednoduchý príbeh. Žilina nevyšla, ozval sa Martin, prišla šanca. Lenže keď má človek štrnásť rokov, nie je to len futbalové rozhodnutie. Je to aj o rozhodovaní či odísť z prostredia, ktoré pozná, z tímu a od chalanov, s ktorými doteraz hrával. Z ihriska, kde bol doma…. Samo už bol nastavený na to, že v Porube zostane. Potom však prišla ponuka, ktorá mu dala možnosť predsa len to skúsiť vyššie.
„Rozhodovanie medzi Porubou a Martinom bolo naozaj ťažké. Už som bol rozhodnutý, že ostanem v Porube. Ale keď napokon prišla ponuka z Martina, cítil som, že chcem ísť vyššie. Mal som pocit, že v Porube sa už futbalovo nemám kam posunúť. Opustiť partiu spoluhráčov v Kamennej Porube ale bolo veľmi ťažké.“
Zrazu bolo všetko rýchlejšie
Prechod z druhej ligy do prvej je náročný. Je to iný futbal. Čas na rozhodovanie sa skracuje. Súboje sú tvrdšie. Lopta sa hýbe rýchlejšie. Hráč nemá toľko priestoru rozmýšľať čo s ňou spraví. Samo to pomenoval úplne jednoducho:
„Bol to veľký skok. Oproti druhej lige v Porube je prvá liga úplne iný svet.“ Najväčší rozdiel cítil v rýchlosti. „V Porube to bolo v pohode, také ľahšie. Ale keď som išiel do Martina bolo zrazu všetko o rýchlosti. Najväčší rozdiel bol v rýchlom rozhodovaní na ihrisku. Všetko sa musí robiť v plnom tempe.“
Práve tu je najväčší rozdiel. Nie je to o tom či hráč vie hrať futbal ale ako ho vie hrať pod tlakom. Zrazu musí všetko robiť skôr, rýchlejšie reagovať, rýchlejšie sa rozhodnúť.
Samo sa netváril, že to bolo ľahké. Priznal, že to bol veľký skok. Ale zároveň bolo cítiť, že mu to dalo veľa. „Určite to stálo za to. Nazbieral som obrovské množstvo skúseností a myslím si, že som sa futbalovo posunul vpred.“
Keď futbal učí samostatnosti
Takáto zmena pôsobiska často nie je len o futbale. Zrazu si musíš zvyknúť na to, že musíš dochádzať, cestovať a byť samostatný. Tam sa ukáže, kto to s futbalom myslí vážne. Kto mu je ochotný obetovať aj kus nepohodlia a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
„Prvé dni boli hrozné. Hlavne keď som išiel prvýkrát sám vlakom. To bolo naozaj náročné,“ spomínal Samo na svoje začiatky v Martine so smiechom.
Futbal zrazu nie je už len zápas cez víkend a tréning doma cez týždeň. Zrazu musíš vedieť fungovať aj mimo ihriska. A možno práve v tomto je takýto polrok cenný. Hráč sa nezlepší iba futbalovo. Trochu vyrastie aj ako človek.
Keď mladý hráč odíde do nového klubu, veľa závisí aj od toho ako ho prijme kolektív v kabíne. Samo mal v tomto smere v Martine šťastie.
„Zo začiatku to bolo komplikovanejšie, ale chalani v tíme mi to veľmi uľahčili. Rýchlo sme sa skamarátili a začali sa normálne baviť. Myslím si, že, keď prichádzaš do nového tímu, dosť záleží na tom, s akými chalanmi sa v tíme stretneš a do akého kolektívu prídeš. V Martine boli super chalani a prijali ma výborne.“
Na Porubu nezanevrel
Sama ste aj po odchode do Martina často mohli stretávať v Kamennej Porube na ihrisku. Keď mohol, prišiel sa pozrieť na zápasy či hrali žiaci, dorast alebo áčko. Stále drží kontakt s chalanmi. Stále je súčasťou prostredia, z ktorého vyšiel.
„Na Porubu nezanevriem, to rozhodne nie“ povedal so smiechom.
Táto veta je pre mňa pekným príkladom toho, ako by to v športe mohlo fungovať častejšie. Keď sa hráč posunie z materského klubu vyššie, nemusí to znamenať, že sa odstrihol, že preňho domáci klub prestal existovať. Keď chce rásť, neznamená to, že zabudol, kde začínal.
Motivácia pre ostatných
Samov príbeh môže byť motiváciou aj pre ďalších chalanov z menších klubov. Nie v tom zmysle, že každý musí odísť. Skôr v tom, že cesta vyššie existuje aj z menšieho klubu. (to dokazuje aj počet odchovancov Kamennej Poruby v prvej lige, ktorý je momentálne na čísle 4)
Niekedy nevyjde prvá príležitosť. Samovi nevyšla Žilina. Mohlo ho to odradiť. Lenže krátko nato prišiel Martin. Tri tréningy, rozhodnutie, hosťovanie a polrok v prvej lige. Aj takto môže vyzerať cesta športovca. Niekedy sa cesta otvorí práve po tom, čo sa inde dvere zatvoria.
A keď už hráč raz ten futbal na tejto vyššej úrovni ochutná, prirodzene ho to ťahá späť. (To poznám aj z vlastnej skúsenosti 😀)
„Ak ma v Martine budú chcieť, rád by som tam ostal. Teraz uvidím, čo bude ďalej. Ale ak to bude možné, chcel by som tam pokračovať.“
Poruba ako miesto, odkiaľ sa dá ísť ďalej
Ja mám Kamennú Porubu rád práve pre takéto momenty. Nie je to iba futbalové ihrisko, výsledok zápasu alebo tabuľka. Je to miesto, kam človek príde, stretne ľudí, chvíľu sa porozpráva, niečo si vypočuje a odchádza s pocitom, že šport ešte stále môže byť normálny. Bez toho, aby sa zo všetkého musela robiť dráma.
Samov príbeh do toho zapadá. Ukazuje totiž, že aj z takého prostredia sa dá ísť vyššie. Dá sa skúsiť prvá liga. Dá sa všeličo zažiť, stretnúť nových ľudí, precestovať Slovensko, vidieť iný futbal, a to ako veci fungujú inde. Ale zároveň sa dá zostať normálny. Dá sa vrátiť do Poruby pozdraviť chalanov, zasmiať sa, porozprávať….
Preto sa mi tento krátky rozhovor páčil. Nebola to veľká športová spoveď. Bol to obyčajný rozhovor vo štvrtok poobede na lavičke v Porube na ihrisku, zatiaľ čo Samovi kamoši trénovali.
Samo Tretina si za posledný polrok vyskúšal, že prvoligový futbal je rýchlejší. Že príchod do nového prostredia nie je úplne jednoduchý. Že prvá cesta vlakom vie byť väčšia výzva než niektoré zápasy. A že Poruba môže zostať domovom aj vtedy, keď človek skúša ísť ďalej.
Samovi budem držať palce, nech sa jeho cesta pokračuje smerom, aký si želá. 🙂
