Po roku sa na Škriniar Cupe opäť predstavili aj hráči Lechu Poznaň. Pre mňa to znamenalo, že som sa na tento turnaj tešil už dlho vopred. Podobne ako minulý rok som totiž poznal nielen našich chalanov zo Žiliny, ale aj súperov z Poznane. Možno nie až v takej miere ako pri ročníku 2010, ktorý tu hral pred rokom, no aj tento rok existovali medzi nami určité kamarátske väzby.
Piatok
Zaujímavé bolo aj to, že turnaj sa začínal už v piatok, pričom ja som sa mal z dovolenky vracať až v piatok večer. Lech mal svoj prvý zápas naplánovaný až na sobotu, no situácia sa napokon vyvinula tak, že sme sa z dovolenky vrátili skôr. Neváhal som a išiel som sa pozrieť už na prvé piatkové zápasy – a vôbec som to neoľutoval.
Videli sme kvalitnú hru a veľmi dobré mládežnícke zápasy. Žilina napokon zdolala Austriu Viedeň 2:1 a duel medzi MTK Budapešť a Slaviou Praha sa skončil remízou 2:2.
V zápase medzi Austriou Viedeň a Žilinou ma svojím výkonom najviac zaujal Damian Blaščík, ktorý výraznou mierou pomohol našim chalanom k víťazstvu. Priznám sa, že výsledok ma mierne prekvapil. Nie preto, že by som nepoznal kvalitu Žiliny alebo im neveril, ale preto, že dlhodobo sledujem aj prácu slovenského trénera Adam Klanica, ktorý vedie práve tento ročník Austria Viedeň.
Viem, že jeho mužstvá často neprehrávajú, a preto som očakával vyrovnaný zápas, v ktorom by možno mala Austria miernu hernú prevahu. Napokon však chlapci zo Žiliny zápas zvládli veľmi dobre a dotiahli ho do víťazného konca.
Každopádne som bol rád, že som sa mohol s Adamom a jeho mužstvom stretnúť a vidieť ich v akcii. Adam je pre mňa veľmi inšpiratívny človek, od ktorého často čerpám podnety – či už ide o jeho pohľad na futbal, alebo o spôsob práce s mladými športovcami. Aj preto som bol rád, že sme na tomto turnaji mohli stráviť trochu času spoločne, hoci tentoraz jeho mužstvo zo Žilinou prehralo.
Druhý zápas prvého hracieho dňa, v ktorom sa stretli Slavia Praha a MTK Budapešť, sa skončil nerozhodným výsledkom 2:2.
Z tohto duelu ma najviac zaujal kapitán Slavie Krištof Kléma, ktorý nastupoval na pozícii krajného obrancu a pôsobil veľmi vyspelo – nielen herne, ale aj spôsobom, akým viedol mužstvo na ihrisku.
Sobota
Sobotný program potom, dá sa povedať, prebiehal úplne podľa plánu. Žilina zvládla oba svoje zápasy – najskôr zdolala Slaviu Praha a následne aj MTK Budapešť. Darilo sa aj Lechu, ktorý porazil Austriu tesne 2:1 a Budapešť presvedčivo 3:0.
Z fanúšikovského pohľadu to bola ideálna sobota, hoci už vtedy bolo jasné, že nedeľa ma postaví do situácie, v ktorej som sa pred turnajom ocitnúť nechcel. O prvenstve sa totiž malo rozhodovať vo vzájomnom zápase medzi Lechom a Žilinou. Človek sa tomu však nejak poddá, verí, že to dopadne dobre, a prijme fakt, že jedno z „mojich“ mužstiev si odnesie titul a druhé zostane smutné. Bolo mi jasné, že emócie budú rôzne, no v tej chvíli som to ešte neriešil a nechal som veci plynúť.
Tešil som sa z toho, že sobota vyšla podľa predstáv a že sa podarilo vytvoriť príjemnú turnajovú atmosféru. Osobne ma potešila aj ďalšia vec – mal som opäť šťastie, pretože sa na jednom mieste stretli dvaja mládežnícky tréneri pôsobiaci v zahraničí, ktorých prácu už dlhšie sledujem. Navyše sa v sobotu stretli aj vo vzájomnom zápase, z ktorého napokon vyšiel víťazne Mikołaj Patek, tréner Lechu Poznaň.
Hoci úvod zápasu priniesol výrazný tlak Austrie vedenej Adamom Klanicom, polčasová prestávka Lechu výrazne pomohla a po nej prišlo na ihrisko úplne iné mužstvo. Bolo skvelé mať možnosť sledovať oboch týchto trénerov priamo v akcii, aj keď moje znalosti nemčiny sú, mierne povedané, hlboko pod bodom mrazu😂 – a tak som mohol len dedukovať, čo Adam svojim chalanom počas prestávky hovoril.
Každopádne obom ďakujem za príjemné stretnutie a držím palce v ich ďalšej práci.
Nedeľa
A v nedeľu to prišlo. V poslednom zápase turnaja sa stretli Lech Poznaň a Žilina. Zápas, ktorý bol rozhodujúci. Zápas, ktorý rozhodol o osude celého turnaja.
Lech sa veľmi rýchlo dostal do vedenia 2:0 a v tej chvíli to vyzeralo, že má zápas pod kontrolou. Potom však prišla chyba v obrane, ktorá znamenala pokutový kop. Môj kamarát Jakub Najdek bol blízko k zákroku, penaltu takmer chytil, no Damián Blaščík ho napokon prekonal a znížil skóre.
Žilina sa postupne dotiahla, no Lech sa ešte raz dokázal dostať do vedenia. Lenže tento zápas mal napokon jednoznačného hrdinu. Damián ho rozhodol hetrikom, otočil stav na 4:3 a Žilina si tak odniesla majstrovský pohár z domáceho turnaja. Lech skončil na druhom mieste.
Pre mňa to boli naozaj zmiešané emócie. Na jednej strane som sa tešil, že naši chalani vyhrali. Na druhej strane však platí, že vždy, keď je na turnaji Lech, je to pre mňa niečo špeciálne. Bol som teda aj trochu smutný, že to nevyšlo. Zároveň som si však hovoril, že ak má Lech niekto poraziť, tak nech sú to práve Žilinčania.
Vlastne mi to hneď ráno veľmi jednoducho vysvetlil Samo Boháč: „Ja viem, že ty dnes budeš fandiť Lechu, ale my ideme vyhrať.“ A presne to sa aj stalo.
Chalanom zo Žiliny gratulujem. Možno povedať, že Damián sa rozhodol, že tento turnaj jednoducho vyhrá. Tri góly v rozhodujúcom zápase hovoria za všetko.
Za mňa však klobúk dole pred oboma tímami.
Konečné poradie turnaja:
1. MŠK Žilina (SVK) – 9 bodov
2. KKS Lech Poznań (POL) – 9 bodov
3. MTK Budapest (HUN) – 7 bodov
4. FK Austria Wien (AUT) – 3 bodov
5. SK Slavia Praha (CZE) – 1 bod
Najlepší hráč turnaja: Bruno Labant (MŠK Žilina)
Najlepší brankár turnaja: Benjámin Bomlász (MTK Budapest)
Najlepší strelec turnaja: Antoni Balcer (KKS Lech Poznań)
Pamiatkou na tento turnaj bude pre mňa hlavne táto fotka. Ďakujem hlavne Kubovi, ktorému veľmi záležalo na tom aby som túto pamiatku mal a presvedčil svojich spoluhráčov, že jednu fotku zvládnu aj za týchto okolností.
Možno táto fotka nie je práve najveselšia na svete ale vlastne práve preto si veľmi vážim, že vôbec vznikla. Totiž asi sme si mohli spraviť veselú fotku ráno po prvom vyhratom zápase. Lenže rovnako ako chalani som veril, že ten záver bude iný a že si ju spravíme s pohárom. Keď sa ten posledný zápas skončil a aj po tom aký mal priebeh som vedel, že tá nálada teda na to nie je vôbec ideálna. Takže áno, bolo to blbé načasovanie, lenže nikto nevie či sa ešte niekedy stretneme a tak som chalanov poprosil aj napriek tej finálovej prehre poprosil o túto fotku na pamiatku. A aj keď úplne rozumiem tomu, že sa im moc nechcelo nakoniec sa presvedčili medzi sebou, že to pre mňa zvládnu, čo si veľmi cením.
Takže možno nie najveselšia fotka ale určite špeciálna. 🙂
