Text je inšpirovaný myšlienkami Adama Truhlářa prezentovanými v knihe Bez strachu: Ako nastaviť hlavu mladému športovcovi?
Alex bol hráč, ktorého si všimnete okamžite, ako vstúpi na ľad. Vysoká postava, široké ramená, sebavedomý postoj. Mal iskru v očiach, ktorú ste videli, aj keď mal na sebe prilbu a ochranný štít. Korčuľoval agresívne, dravo, vždy pripravený bojovať o každý puk.
No Alex bol viac ako len fyzická sila a technická zručnosť. Bol to hráč plný emócií a tie s ním dosť často poriadne lomcovali. Každý jeho gól sprevádzal hlasný pokrik a oslava, no každá jeho chyba bola sprevádzaná gestom hnevu, buchnutím hokejky či tichým preklínaním samého seba.
Tréneri mu neustále pripomínali, aby ovládal svoje emócie. Spoluhráči ho rešpektovali, no občas sa od neho držali bokom. Cítili, že jeho siláckym prejavom sa skrýva niečo oveľa zložitejšie.
V kabíne sedel vždy na rovnakom mieste, v rohu, trochu oddelený od ostatných. Hlavu mával sklonenú, pohľad zapichnutý do zeme, akoby prehrával každý moment zápasu ešte raz, znova a znova. Chyby mu ostávali v hlave dlhšie ako úspechy. Dokázal dať tri góly za zápas, ale on si zapamätal hlavne tú jednu nepodarenú prihrávku, ktorá skončila u súpera.
Jedného dňa, po naozaj nevydarenom zápase, ostal Alex v kabíne sedieť dlho po tom čo ostatní odišli. Hokejku držal v rukách tak pevne, až mu zbledli prsty.
„Hej, Alex, si v pohode?“ ozval sa tichý hlas od dverí. Bol to Matúš, brankár, ktorého Alex poznal viac menej len ako spoluhráča, ktorý sa často do brány nedostáva. Inak sa veľmi spolu nebavili.
Alex preglgol a pokrčil plecami. „Neviem, kámo… mám pocit, že to úplne kazím. Keď sa mi nedarí, hneď ma to vytočí. Každá blbá chyba mi víri v hlave a totálne ma žerie.“
Matúš si k nemu prisadol a potichu dodal: „Pozri, Alex, žiadny hráč na svete sa nenarodí s laserovou prihrávkou, ani ten najlepší. Všetko sa učíš tréningom a pritom sa stane fakt kopec failov. Každý zlý pas, každé zlé rozhodnutie ťa posúva dopredu.„
„Minule som dostal úplne hlúpy gól z nulového uhla – fakt banán jak vyšitý. Ani to nebola strela, len taký nahodený puk od mantinelu… a prešmyklo sa mi to cez betón. Hneď som si vravel, že som totálny drevák. Normálne som mal chuť niekam sa stratiť. Na ďalšom tréningu sme na tom makali aspoň pol hodinu. Najprv mi to nešlo, ale postupne som začal chápať, čo robím zle. A hlavne – už som sa toho nebál. A vieš čo? V ďalšom zápase, keď zase letel puk presne z toho rohu, už som vedel presne, čo mám robiť. Rýchlo som sa natlačil na tyčku, znížil som postoj a lapačku som mal presne tam, kde mala byť. Puk mi skončil v rukavici, akoby to bola tá najľahšia vec na svete.“
Nie je trapas spraviť chybu – horšie je, keď ťa to zlomí.
Alex sa naňho prekvapene otočil. Od Matúša doteraz nepočul viac než „čaute“ a „idem do brány“.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa potichu.
Matúš sa trochu pousmial. „No… že chyby robíme všetci. Ale keď sa kvôli nim sekneš a prestaneš skúšať, tak si prehral. Proste hraj ďalej. Rob chyby, ale uč sa z nich. A hlavne – nebuď na seba stále naštvaný, keď niečo nevyjde. Lebo aj keď ti to dnes nejde, zajtra to vyjsť môže.
Alex prikývol. Možno prvýkrát cítil, že ho niekto naozaj chápe. A možno prvýkrát pochopil, že v tom nie je sám.
Od toho momentu začal Alex premýšľať inak. Nie hneď dokonale, ale pomaly sa učil brať chyby ako súčasť svojej cesty.
