Cestovať v čase pandémie nie je med lízať. Inak dvojhodinová cesta z Viedne do Atén sa premenila na dvojdňové dobrodružstvo plné nezabudnuteľných zážitkov a zvratov.
Nikdy nie je jednoduché nechať domov za sebou a vyraziť do neznáma. Ani vtedy, keď svet okolo nás funguje podľa normálnej schémy. Vždy, keď opúšťam rodnú Oravu, v hlave si premietam nasledovnú vetu: “Je to nebezpečná úloha, len tak vykročiť von z dverí, pretože keď stúpiš na cestu a nebudeš si dávať pozor na svoje nohy, nikdy nevieš kde a po akých cestách ťa povedú.” Tentokrát sme ja a môj o šesť rokov starší brat museli na svoje nohy dávať ešte väčší pozor, keďže pri opatreniach, ktoré zaviedli takmer všetky štáty v Európe a Ázii v čase koronakrízy bolo priam nemožné prejsť čo i len do susednej krajiny, nieto ešte viac ako tisíc kilometrov.
Znaky normálneho sveta sa začali strácať v Bratislave, v časti Petržalka, kde nám zbohom dali otec a ďalší brat. Rozlúčka bola rýchla, vôbec som neprotestoval. Totiž nemám rád lúčenia, najmä keď sú zdĺhavé. Práve v známej betónovej džungli sme začali písať naše dobrodružstvo. Pod panelákom pri vchode číslo tri sme nasadli do taxíka. Označenie mu chýbalo a muž za volantom pripomínal skôr prievozníka do podsvetia ako typického slovenského vodiča. Neprehovoril ani slovo. Po pár minútach nás vysadil tesne pred hranicou, nie horiacou, na ktorej horeli čarodejnice počas krutých dôb inkvizície, ale hranicou, ktorá oddeľovala Slovensko od Rakúska. Prievozník zašiel dosť ďaleko, policajti mu to dali poriadne vycítiť. “Nevidíte tie kužele a pásky? Tie sú tu kvôli nejakému dôvodu,” kričali na prievozníka. “Chcel som, aby páni nemuseli tak dlho kráčať,” bránil sa šofér pred pokutou krátko potom, ako zobral svoju odmenu. Treba povedať, že Charón, prievozník Hádesa v gréckej mytológii, býval o dosť lacnejší. Stačila mu jedna minca pod jazykom. Náš chcel bankovky, a to peknú kopu.
“Je to nebezpečná úloha, len-tak vykročiť von z dverí, pretože keď stúpiš na cestu a nebudeš si dávať pozor na svoje nohy, nikdy nevieš kde a po akých cestách ťa povedú.
Pokutu nakoniec nedostal, vyložil nám batožinu z kufra a dal nám posledné pokyny. “Tam na tom parkovisku vás čaká môj kolega,” a rozlúčil sa s nami. Zobrali sme si svoje “sakypaky” a nerušene vkročili na rakúsku stranu, kde nás po pár metroch zastavili dvaja ozbrojenci. Bez okolkov vytiahli nemecký jazyk, pravdepodobne sa pýtali na dôvod, prečo chceme opustiť Slovensko. Na naše anglické narážky nereagovali, a keďže zo všetkých ich slov sme rozumeli iba “arbeit”, ukázali sme im pracovné zmluvy. Po krátkom preštudovaní, obaja sa pritom tvárili ako odborníci na zmluvy a prácu v zahraničí, listovali papiermi a uznanlivo kývali hlavami, nám dali vypísať papiere. Uviedli sme telefónne číslo, číslo občianskeho preukazu a adresu, kde budeme ubytovaní. To sme ešte nevedeli, že rovnaké papiere budeme vypisovať pri každom prestupe, každý deň niekoľkokrát. Takže číslo občianskeho preukazu a ostatné detaily sme vedeli naspamäť už aj o polnoci. Po krátkom zdržaní sme nasadli k ďalšiemu prievozníkovi a dorazili na Švechat.
Žiaden ruch, iba zablúdené duše
Na letisku sa necítim ako doma, väčší počet ľudí tolerujem iba na športoviskách alebo v kinách a divadlách. Dokonca v krčme som radšej, keď je tichšie a menej ľudí. Tentokrát však letisko pre mňa nebolo také cudzie. Namiesto tisícok ľudí, medzi ktorými človek musí kľučkovať ako okolo kužeľov na cvičisku v autoškole a musí nájsť správny smer v nekončiacom sa bludisku odletov a príletov, sa teraz len kde-tu zjavil zablúdenec a jeho pohľad akoby hovoril: “Aha, ďalší blázon ako ja.” Z môjho pohľadu sa pravdepodobne dali vyčítať podobné slová. Inak celkovo mi Schwechat, toľko ospevované letisko, pripomínal Kraľovany v nedeľu po desiatej hodine večer. Hrobové ticho prerušilo iba hlásenie, z ktorého som prd rozumel. Presne ako v Kraľovanoch. Na tabuli príletov a odletov tiež svietilo iba pár písmeniek. Ďalšia podobnosť s “metropolou”, ktorú poznajú všetci študenti z Oravy cestujúci vlakom na východ alebo západ Slovenska.
Odbavili sme sa rýchlo, mladá slečna nám s úsmevom odprevadila veľkú batožinu. “Uvidíte ich až v Aténach,” reagovala. Ešte predtým aj ona chcela vidieť naše zmluvy. Študovala ich ako poznámky z dejín žurnalistiky, popritom jedným okom ohodnotila aj fotky na našich občianskych preukazoch. Boli sme o pár kíl ľahší, moja veľká batožina podľa letiskovej váhy vážila skoro 22 kilogramov. “To tie knihy,” pomyslel som si. Uvoľnili sme si ruky, a keďže sme mali ešte dostatok času, mohli sme ísť obzrieť Schwechat a jeho okolie. Začala sa písať najnudnejšia kapitola našej cesty. Obchody na letisku boli zatvorené, takže dať si niekde pivo alebo iný nápoj na občerstvenie bolo nemožné. Zjedli sme rezeň s rožkom, jedlo sme mali ešte z domu, a po chvíľke vysedávania sme išli skontrolovať, či nám už k letu nepriradili bránu. Do plánovaného odletu chýbala hodina. Keďže sme leteli z Viedne do Sofie, okrem jednej kontroly, tej klasickej, kde ukazujete, čo máte v príručnej batožine, sme museli prejsť aj druhou, pasovou. Našťastie starší pán za plexisklom sa uspokojil aj s občianskym preukazom, pas by som mu ani neukázal, keďže ho ani nemám, len sme si museli stiahnuť “face” masky. “Môžete ísť,” odprevádzal nás k bráne.
Kontroly boli za nami a lietadlo pristavené. Mohli sme doň nastúpiť. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že bulharská letecká spoločnosť ozdoby zo svojej flotily zrovna nevytiahla. Naše lietadlo zvonku vyzeralo veľmi stroho, v porovnaní s flotilou rakúskej Austrian Airlines, ktorá bola zaparkovaná pred našimi očami. Dnu to tiež vyzeralo akoby lietadlo slúžilo verejnosti už 30 rokov. Sedačky síce neboli deravé, ale ďaleko od toho nemali. Tiež pásy vyzerali, že zapnúť pôjdu, ale odopnúť nie. Bol som v šoku, keď som zistil, že prvý typ tohto lietadla, teda Embraer 190, sa objavil na nebi až v roku 2002. Let z Rakúska do Bulharska bol príjemný, a hlavne rýchly. Hodinu potom ako sme sa odlepili od zeme sme na ňu dosadli. Pristávanie však bolo dosť dramatické. Z nejakého dôvodu nám zhasli svetlá v celom lietadle, plus nad mestom sa stroj začal triasť, poriadne triasť. Pilot však nedopustil, aby rozohnený býk zhodil všetkých svojich pasažierov do ríše Hádesa, bezpečne pristál. Tlieskalo sa vo veľkom. “Uf, to bolo o chlp,” pomyslel som si.
Nezabudnuteľná noc
Pristáli sme okolo desiatej večer miestneho času, takže na letisku v Sofii sme boli iba my a pár policajtov a vojakov. Ešte počas letu sme si vypísali papiere, ktoré sme následne museli odovzdať. Keďže sme pokračovali ďalej, teda do Grécka, policajti nás najskôr oddelili od ostatných a na celý deň nám zobrali občianske preukazy. Mňa osobne pán podobajúci sa na Martina Jakubca zaskočil položenou otázkou. “Do Atén, a prečo cez Sofiu?” opýtal sa. Možno sa pýtal aj niečo iné, ale cez rúško som mu vôbec nerozumel. Moja odpoveď bola, vlastne nebola žiadna. Po prvé, vôbec som si nebol istý, čo sa ma pýtal. Po druhé, nemám leteckú spoločnosť, aby som si sám mohol vymýšľať lety, z kade, kde a kedy chcem letieť. Za tretie, bol som unavený. Iba som sa zaškeril do rúška.
Boli sme traja, ja, brat a ešte jeden Grék. Ostatní putovali do mesta a pravdepodobne domov. My traja sme zostali na letisku. Policajt Jakubec nás odprevadil na ďalšie poschodie, odsunul zátarasu a oznámil: “Vediem ti ďalších troch.” Potom sa otočil a zmizol za bielou oponou. Viac sme už Jakubca nevideli. V tom okamihu som sa cítil ako väzeň, úplne ako Russell Crowe vo filme Gladiátor, ocitol som sa v spoločnosti ďalších väzňov, ktorí cestovali do Grécka, už nás bolo asi desať. Počas svojho života som spal kadekde, zažil som noci, počas ktorých na mňa snežilo alebo na Choči bez spacieho vaku v dosť chladnom počasí. Ani na noc na letisku v Sofii nikdy nezabudnem. Ľahol som si na sedačky, pod hlavu si položil ruksak s knižkami. “Dosť tvrdé, ale bolo už aj horšie,” smial som v duchu. Zatvoril som oči a zaspal. Každú hodinu som sa prehodil na opačný bok, lebo mi tŕpli končatiny, dookola v telke išla tá istá pesnička. Aspoň bolo teplo.
“Myslel som si, že fotím svojho vraha”
Ráno sme vstali okolo ôsmej a dlho sme čakali na náš ďalší osud. Nikto nič nevedel, nikto nám nič nepovedal. Vedeli sme len čas, kedy máme odletieť, o pol piatej večer. Raňajky, to bulharská pohostinnosť asi nepozná. Otvoril som preto knihu a začal čítať. “Kauza Cervanová od Petra Tótha”, doma som sa nevedel dlho k nej dostať. Krátko po obede, už som prečítal 70 strán, spoza clony vyšli traja policajti. “Huráááá,” pomyslel som si, keď mi vrazili občiansky preukaz do ruky a opýtali sa, či nie sme hladní. Vlastne, možno sa to ani nespýtali, ale nejaký Grék sa ozval, že je hladný. Medzi rečou nám jeden z policajtov oznámil, že ešte nemáme bránu otvorenú, ale keď bude, že nám to príde oznámiť. “Milý.” Zmizli na ďalšie dve hodiny. Keď sa zjavili, išli sme si po batožiny. Ja a brat sme ich mali vidieť až v Grécku, nastala menšia panika. Pán policajt nám však plynulou angličtinou vysvetlil, že o tom vedia a nezabudnú na ňu.
Potom nás poslal k bráne číslo tri. “Tretia brána, odtiaľ vám to pôjde. Šťastnú cestu,” boli jeho posledné slová a odišiel. Ďalšie dve hodiny sme sedeli pri trojke, začalo sa mi driemať. Naša skupina sa medzičasom zväčšila na 30 kusov, väčšina pochádzala z Grécka, a práve Gréci ma trochu prebrali. “Očakávaný, očakávaný, očakávaný”. Iba to som rozumel z ich vášnivej diskusie, a keď som sa zahľadel na tabuľu, skoro sa mi srdce zastavilo. Boli tri hodiny a bulharská letecká spoločnosť nám oznámila, že náš let bude meškať dve hodiny. Príchod lietadla sa totiž očakával na pol siedmu, pričom podľa plánu sme mali odlietať už o pol piatej. Nič sa nedalo robiť. “Počkáme si o dve hodiny dlhšie, nič sa nedeje,” upokojoval ma brat. Aby toho nebolo málo, zmenili nám bránu, takže sme museli putovať celým letiskom k tej správnej. Po dvoch hodinách sa zjavil Airbus 320, známy typ lietadla, ktorý sa zrútil už pri jednom zo svojich prvých letov a dodnes je táto nehoda nevyšetrená. “No super, lietajúca rakva,” prebehol mi mráz po chrbte.
Chaos v Grécku a šťastný koniec
Pred odletom si zvyknem fotiť lietadlá, rok dozadu, keď som letel do Portugalska som fotku lietadla vycapil na sociálnu sieť a do titulku som napísal: “Myslel som si, že fotím svojho vraha”. Netajím sa tým, že z lietania v oblakoch mám fóbiu. Radšej stojím nohami pevne na zemi, a keď nie nohami, tak aspoň sedím na bicykli. Teraz však už na fotenie nebolo času. Tunelom som sa dostal až ku dverám Airbusu. “Tak, ešte jeden krok a budem najďalej od domova ako som kedy bol,” a vkročil som dnu. Aj druhý let trval hodinu, a tentokrát už sme pristáli bez väčšej drámy. Keďže sme sedeli v prednej časti lietadla, aj von z lietajúcej rakvy sme sa dostali pomerne rýchlo. Odovzdali sme ďalší vypísaný papier a pokračovali sme v smere, za ostatnými cestujúcimi.
Zrazu sa pred nami zjavili grécki vojaci, opäť nám zobrali občianske preukazy a nič nám nepovedali. Iba, že máme vypísať ďalší papier a odísť k jednému zo štyroch lekárskych stanovíšť. “Poďte si tu, mladý pán,” povedal mi jeden z gréckych vojakov riadiacich “premávku”, ktorý videl, že som trochu dezorientovaný. Konečne som zažil pocit, že sa ku mne niekto správal ako ku človeku, nie ako ku vírusu. Zašiel som za oponu, kde bola lekárka a lekár. Odovzdal som im vypísaný papier, sadol si na stoličku a vyplazil jazyk. Žena v bielom plášti mi vytrela krk, urobila to dosť drsne, skoro mohla preštudovať bulharskú bagetu, ktorú som si dal ešte pred odletom. Pán v bielom začal lúštiť moje meno. Slovo “Džanotak” mu problém nerobilo, horšie bolo meno. “Džuradž? Džuan? Juan?” Iba som mávol rukou. “Tak budem Juan,” pomyslel som si.
“Prileteli ste zo Sofie? Zrušte svoj taxík a tašky si dajte do autobusu. A hneď.”
Opustil som stanovište, našiel brata a spolu sme odišli do rohu miestnosti. Tam sme boli všetci z nášho letu natlačení ako sardinky v konzerve a čakali sme na svoje pasy a občianske preukazy. Zrazu pred nás predstúpil starší pán, vyzeral ako generál, ale možno bol iba kapitán. Vôbec však nepripomínal Andreja Danka, skôr Josipa Tita. Kričať moje meno som ho ani nepočul, ale brat áno a ukázal mi, aby som predstúpil. Mal som naspäť občiansky preukaz, opäť som sa cítil ako človek. Potom nám ďalší vojak ukázal, kde nájdeme svoju batožinu a východ. Naša batožina dorazila do Grécka, takže Bulhari po menšom zmätku na ňu nezabudli. Pri východe z budovy stáli ďalší dvaja vojaci. Zastavili nás. “Vy ste spolu?” opýtali sa nás. “Áno, my sme bratia,” odpovedali sme. “Dobre, tak pani, vy poďte,” a pustili ženu, ktorá prichádzala za nami.
Nikto ďalší sa von nedostal, až o minútu neskôr. Tento čas sme využili a zavolali sme taxikárovi, ktorí nás podľa dohody čakal na letisku. “Dobre, teraz vy, choďte von,” prikázal vojak pri dverách. Ja, brat a asi 30 ďalších ľudí sme prešli dverami a ocitli sa na parkovisku, kde stáli autobusy. Brat opäť vytočil taxikára. Vôbec sme nevedeli, čo sa deje, kde stojí… V tom ku nám prišiel ďalší pán. “Prileteli ste zo Sofie? Zrušte svoj taxík a tašky si dajte do autobusu. A hneď.” Nedal sa presvedčiť, takže tašky sme hodili do podpalubia a sadli si do autobusu. Z neho sme opäť zavolali taxikárovi, ktorý nám naznačil, že nás asi vezú do štátnej karantény. Tón, akým sa s nami bavili, spôsob, akým sa ku nám správali. Vôbec som nevedel, čo sa deje. Iba som pozeral do tmy a čakal na konci cesty nejakú komoru, v ktorej sa pôjdem osprchovať a… Takéto myšlienky mi lietali hlavou, a to až kým sme nezastavili na konečnej. “A teraz čo?”
“Máme negatívne testy, môžeme ísť preč,”
Najskôr nám vyhádzali tašky z autobusu, potom nás pustili von. Všetci sme sa postavili do radu a po jednom nás púšťali na recepciu hotela. Keďže pred nami pustili dnu pár, aj ja a brat sme im pohľadom naznačili, že sme súrodenci. Pustili nás, dokonca nás dali na jednu izbu. Po ubytovaní nám doniesli na izbu večeru a na chodbe pustili z reproduktorov oznámenie, že máme zostať na izbe a nemáme z nej vychádzať. Viac informácií nepovedali. Z papierov sme vyčítali názov hotela. “Stanley”. Na internete písali, že jedna noc v ňom stojí 131 eúr. “Kto to bude platiť?” smiali sme sa na izbe a vymýšľali výhovorky, prečo im nezaplatíme. Dobrou správou však bolo, že už sme aspoň vedeli, kde sme, ale kedy nás pustia, to nikto netušil. “Budeme tu 14 dní?” Obaja sme mysleli na to isté, ani by nám to nevadilo, ak by to platila grécka vláda. Opäť sme žili v neistote, ako neustále počas tohto dobrodružstva.
Vykúpali sme sa, ľahli do luxusnej postele a zaspali. Áno, hotel Stanley ponúkal veľký luxus, dovolím si povedať, že u nás na Slovensku by mal aj päť hviezdičiek, na grécke pomery mal “iba” štyri. Zo sprchy išla normálna voda, teplá, studená, žiaden Cyklón B, takže som v sprche strávil dosť času. Televízia na stene ponúkala rôznu škálu kanálov, BBC, Eurosport a tiež nejaké filmové televízne stanice. Z notebooku som si však zapol slovenskú televíziu, zo záznamu som si pustil Super Star. Trochu ma z cestovania pobolievala hlava, takže som zaspal skoro ihneď a bol som za to rád. Ráno prišli raňajky, na obed ďalšie jedlo. Bolo to chutné. Žiadne polotovary. Varené jedlo, teplé. Asi okolo štvrtej poobede nám zazvonil telefón. “Máme negatívne testy, môžeme ísť preč,” povedal mi brat potom, čo zložil slúchadlo. Takže opäť sme si zobrali svoje “sakypaky” a pobrali sme sa dole, kde nás už čakal náš taxikár, ktorý nás odviezol do “nášho” hotela.
Byt v Zákamennom sme opustili v nedeľu o 11:40, na izbu v hoteli Park v Pireuse, teda do cieľovej destinácie a nášho domova na ďalšie tri týždne, sme sa dostali v utorok okolo 19:30. Práve vtedy sa skončilo prvé dejstvo gréckeho dobrodružstva. O jeho pokračovaní vás budem informovať práve na tomto mieste.
Autor: Juraj Janoťák
