Byť hokejovým brankárom je náročné. Každý čaká, že podržíš tím, že to zachrániš, keď bude najhoršie. Že keď niekto spraví chybu, budeš tam ty.
Ale tvoju chybu vidia všetci – a väčšinou ju už nenapraví nikto.
Aké je však byť trénerom brankárov?
Byť tým, kto učí mladých brankárov, ako tých chýb robiť čo najmenej, ako podržať mužstvo čo najviac – a občas aj to, ako sa vyrovnať s momentmi, keď to úplne nevyjde.
Adam Políček je trénerom brankárov mládežníckych kategórií v Banskej Bystrici a okrem iného aj trénerom brankárok v slovenskej ženskej reprezentácii do 18 rokov.
V nasledujúcich riadkoch porozprával o tom, ako sa z brankára stal ich trénerom a čo všetko táto úloha so sebou prináša. Ako sa postupne z malého začínajúceho brankára stáva opora tímu, a možno raz aj gólman, ktorého vidíme v extralige či v reprezentácii.
Ako brankár si prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami v Banskej Bystrici až po juniorku, kde sa tvoja aktívna hokejová kariéra skončila a stal si sa trénerom brankárov. Kedy teda prišlo rozhodnutie ukončiť hráčku kariéru? Bolo trénovanie brankárov niečím nad čím si začal uvažovať až po tom čo si sám skončil s hokejom alebo si sa na túto rolu pripravoval už skôr a vedel si, že to bude cesta ktorou sa vydáš?
Moja cesta ako trénera brankárov nezačala až po skončení hokejovej kariéry. O túto prácu som sa zaujímal už skôr asi od šestnástich rokov, kedy nám Maximilian Bača dal možnosť pomôcť mu s tréningom brankárov mladších žiakov. Hneď som do toho išiel a začalo ma to baviť. Pomáhal som mu čoraz častejšie. Mal som vidinu, že raz by som mohol byť tréner brankárov pretože ma bavilo ich trénovať, odovzdávať im skúsenosti a učiť ich, čo a ako správne robiť.
Keď som končil ako brankár v juniorke, tak počas poslednej sezóny (2020/2021) prišiel Covid-19. Odohrali sme veľmi málo zápasov a ja som vedel, že hokejom už veľa vody nenamútim, takže som začal hľadať cestu čo ďalej. Zvolil som vysokú školu telesná výchova a trénerstvo na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a popri tom som sa takpovediac z minúty na minútu dostal k trénovaniu.
Jedného dňa mi zavolal Maxo Bača a spýtal sa ma či by som nechcel trénovať siedmakov a ôsmakov v Banskej Bystrici už sám. Rozmýšľal som nad tým asi 10 sekúnd a hneď som povedal, že jasné, chcem. Tak začala moja cesta trénera brankárov, momentálne je to moja piata sezóna v tejto úlohe a veľmi ma to napĺňa.
Ako si spomínaš na svoje prvé tréningy? Pomohli ti predchádzajúce skúsenosti, ktoré si nabral, keď si chodil pomáhať s tréningami v tom, aby si nebol v strese, že zrazu je to len na tebe? Predsa je to trochu iná zodpovednosť….
Našťastie nemal som stres z toho čo idem robiť, keďže som mal výbornú prípravu. Maxo nás viedol niekoľko rokov. Ja som tie tréningy od neho „odkukával“, vnímal som všetko čo nám rozpráva a ja som to posúval ďalej. Ten prechod bol pomerne ľahký. Maxo ma do toho zapájal. Dokonca ešte, keď som hral, raz mi dovolil vytvoriť suchý tréning pre juniorov, schválil ho a povedal, že to môžeme odtrénovať.
Veľa so mnou komunikoval, o tom ako na to. Chcel odo mňa aby som tvoril. Viedol som si trénerský denník, ktorý sme potom spoločne prechádzali a rozprávali sa o tom či som robil s chalanmi dobré cvičenia. Párkrát sa bol pozrieť na tréningu ako trénujem.
Takže keď som išiel na prvý tréning presne som vedel čo chcem s chalanmi robiť. Dal som si cieľ čo ich chcem naučiť a od toho sa odvíjali cvičenia. V začiatkoch som si samozrejme musel tréningy pripravovať viac vopred. Teraz so skúsenosťami je to samozrejme iné. Keď viem čo chcem na tréningu robiť, nemusím si to chystať a kresliť cvičenia. Viem reagovať na situáciu.
Nebolo pre teba v začiatkoch náročné vybudovať si u zverencov rešpekt? Bol si mladý tréner, tí chalani ťa poznali možno ako hráča, kamoša, a zrazu si sa pre nich stal istou autoritou….
Keď som mal ešte ako hráč letnú prípravu, tak sme s tými siedmakmi a ôsmakmi mali spojené tréningy alebo sme sa míňali na tréningoch, hrávali sme spolu futbal a podobne. Takže môj prístup bol zo začiatku kamarátsky. Chalani mi aj v rámci tréningov tykali, keďže sme sa poznali, a ja som sa nechcel hrať na to, že teraz som váš tréner a musíte mi vykať. Oni ale prirodzene pochopili, že už som v inej pozícii, a že ma musia začať rešpektovať ako trénera.
Ľuďom ktorí prídu na hokej ako fanúšikovia alebo diváci sa môže občas zdať, že ten brankár tam stojí, tie puky ho triafajú, že to vyzerá jednoducho. Samozrejme, také jednoduché to nie je a je za tým veľa práce. Na čom všetkom pracuje tréner brankárov s mladým brankárom v týchto kategóriách?
Každý brankár, aj ten, ktorého teraz vidíme v lige alebo v reprezentácií sa formuje od mladého veku. Keby sme si to postupne prešli, ten brankár začína v období 3.-4. ročníka a postupne sa formuje. Odmalička sa učí aké je základné postavenie v bráne, ako spraviť rozkľak, ako sa presúvať na nohách, ako sa presúvať po ľade a takto to ďalej rastie. Tie veci sa ďalej nabaľujú, až z toho vyjde veľký, dospelý brankár. Pri mladších brankároch to nie je vždy len o technickej ale občas aj o mentálnej príprave. V tom mladšom veku totiž dostávajú viac gólov, lebo tie veci ešte nemajú tak dobre zvládnuté a učia sa ale my sme im v tomto smere mentormi. Učíme ich ako správne chytať, ako sa správne vychádza na hráča, ako správne pracovať s jazdou vzad… Je toho naozaj veľa čo brankár musí ovládať.
Predpokladám, že určite medzi tebou a tvojimi zverencami je aj nejaká dôvera v tom smere, že za tebou môžu prísť a zdôveriť sa ti so svojimi pocitmi napríklad po nevydarenom zápase. Sú momenty, keď musí byť aj tréner brankárov trochu psychológ?
Brankár komunikuje častejšie s trénerom brankárov ako s trénerom kategórie za, ktorú chytá. Zároveň, ja sa starám o dvoch alebo troch brankárov v kategórií, takže si ten vzťah budujeme častejšie a máme ho kamarátskejší. Nie som pre nich až taká bútľavá vŕba, že by som bol nejaký psychológ ale stali sa situácie, keď brankár dostal napríklad veľa gólov z málo striel a bol z toho celý nesvoj.
Tieto situácie sa možno častejšie dejú na reprezentačnej scéne, tam sú tie zápasy veľmi ťažké a tam sa viac bavíme s brankárkami o mentálnej príprave. (Adam je aj trénerom ženskej reprezentácie U18)
Všetko je to o komunikácií, o tom vyrozprávať si to medzi štyrmi očami. Je to aj o dôvere, o tom aký má brankár vybudovaný vzťah s trénerom pretože aj tu je to vždy individuálne. Našťastie s mojimi brankármi to mám vybudované veľmi dobre, povedia mi všetko čo ich trápi, a podľa toho viem aj reagovať na situáciu.
Ako funguje komunikácia medzi tebou ako trénerom brankárov a trénermi jednotlivých kategórií?
Radia sa s tebou tréneri napríklad o tom, ktorého brankára nasadiť do zápasu?
Väčšia komunikácia o brankároch začína v ôsmom a deviatom ročníku. Je to hlavne z dôvodu, že v nižších ročníkoch brankárov točíme, tam je dôležité aby tí brankári chytali a o výsledky až tak nejde. V ôsmom a deviatom ročníku taktiež ide hlavne o rozvoj brankára. V konečnom dôsledku – ak sa prehrá, tak aj prehra je niečo čo nás posúva, či tím, brankára ale aj mňa. V tejto fáze je podľa mňa najdôležitejší stále rozvoj hráča. Ale tam už komunikujeme s trénermi, hoci konečné rozhodnutie je viac menej na trénerovi, je to všetko vecou vzájomnej dohody. Rovnako to funguje v doraste, taktiež sa tam brankári väčšinou točia.
V juniorke sa rozhodujeme aj podľa zápasu, aj podľa výkonov na tréningoch či v minulých zápasoch.
Pokiaľ sa bavíme o reprezentácií, tam mám plnú dôveru od trénera. On sa spýta kto ide chytať a ja poviem meno. Samozrejme za tú voľbu nesiem zodpovednosť.
Vo všeobecnosti medzi hlavným trénerom a trénerom brankárov musí byť dôvera. Musia veriť jeden druhému a rešpektovať sa.
Trošku špecifická situácia nastala v tomto smere na mládežníckych majstrovstvách Slovenska, kde ste mali v tíme v kategórií ôsmakov troch brankárov a v priebehu troch dní sa hralo 5 zápasov. Ako ste to riešili tam?
Tam sme to riešili tak, že v prvých troch zápasoch dostal každý z brankárov šancu odchytať celý zápas.
Následne sme sa rozhodovali, koho nasadiť do ďalších duelov. To je turnaj, na ktorom už ide aj o výsledok, takže v takýchto prípadoch dáš do bránky toho, kto má aktuálne najlepšiu výkonnosť.
Keď sme načali tému majstrovstiev Slovenska, ako prežíva takýto turnaj tréner brankárov? Na jednej strane je to odmena za dobre odvedenú prácu v sezóne, keďže je to turnaj, kde sa stretávajú tí najlepší ale určite keď už sa tam človek dostane, tak chce niečo uhrať a nejakú medailu domov doniesť. Je to na takom turnaji viac o práci alebo je vyvrcholenie sezóny aj o tom, že si to človek trochu užije a pustí do toho aj nejaké emócie?
Je to určite vyvrcholenie sezóny a zároveň odmena za to, ako tvrdo chalani počas celej sezóny pracovali. Je ťažké sa tam prebojovať, pretože každé malé zaváhanie to môže pokaziť.
Ten turnaj si s chalanmi užívame, ale stále je tam aj ten pracovný stres.
Ja sa viem do brankára veľmi vcítiť – prežívam to s ním, každú strelu, ako keby som v tej bráne stál ja sám. Keď ide na nás útok, dostanem taký menší, zdravý stres. Občas je to ako na horskej dráhe.
Tam však už nie je priestor na tréning. V podstate každý deň sa hrajú zápasy. Aká je úloha trénera brankárov v takýchto špecifických podmienkach?
Tá práca je tam iná. Turnaj olympijských nádejí ôsmych tried má 5 zápasov za tri dni, takže je to všetko rýchle. Deviataci a dorastenci majú 3 zápasy za 3 dni, s tým už sa dá pracovať inak. Tam vieš brankárovi pripraviť napríklad video zo zápasu. Je tam priestor na prácu s brankárom medzi zápasmi. Ak sa stane, že niečo v zápase nevyjde, je tam priestor dať brankárovi tú morálnu podporu. Vieš mu povedať na čo si má dávať pozor čo môže mať potom vplyv na ďalšie zápasy na turnaji.
Medaila z majstrovstiev Slovenska je určite skvelá vec a úspech. Predpokladám, že pre trénera brankárov je ale znakom dobre odvedenej práce hlavne to ako sa brankári postupne pod jeho vedením zlepšujú a napredujú. Teší ťa najviac práve ten viditeľný progres…?
Áno, najviac to vidno asi pri ôsmakoch, keď chalani začínajú dospievať a tam sú tie rozdiely na začiatku a na konci sezóny naozaj veľké. V podstate je však v každom ročníku vidno rozdiel, keď si porovnáme brankára na začiatku a na konci sezóny.
V kategóriách dorastu a juniorky sa dá pekne vidieť progres napríklad pri práci s videom. Niečo si ukážeme a chalani sa snažia odstraňovať chyby. Šikovnejší brankár si zvládne v rozmedzí dvoch zápasov pomaličky automatizovať tie veci a dávať si pozor na to, na čo sme poukázali na videu.
Pozícia trénera brankárov je výborná v tom, že ak s brankármi pracuješ dobre, tak tú zmenu naozaj vidno.
Najväčšia radosť pre trénera je, keď jeho brankára oslovia z mládežníckych reprezentácií. Ak je schopný konkurovať najlepším brankárom na Slovensku a byť medzi top štyrmi brankármi v ročníku je to aj dobrá vizitka pre trénera.
Keď pozrieme trošku do budúcnosti, ak by sa niektorému z brankárov, ktorých momentálne trénuješ podarilo presadiť sa v seniorskom hokeji napríklad na extraligovej úrovni bolo by to pre teba také zadosťučinenie? Tešil by si sa z jeho úspechu s vedomím, že si sa na ňom podieľal?
Samozrejme vzhľadom na to, že trénujem 4 roky, tak sa mi ešte vychovať takého brankára nepodarilo. Ak by sa tak v budúcnosti stalo, určite by to bola dobrá vizitka pre mňa, rovnako ako je to aj pre iných trénerov, ktorých zverenci sa prepracovali do extraligy a zvládnu to uchytať.
Keď tréner vidí svojho bývalého zverenca v áčku, povie si: ‚S týmto chalanom som niekoľko rokov pracoval, aby sa mu to podarilo,‘ a prirodzene ho to poteší.
Niekedy však treba mať aj ako tréner šťastie na zverenca, že je to fakt šikovný chlapec, ktorý sa chce zlepšovať, ktorého to celý čas baví, chce na sebe pracovať a má cieľ sa do toho áčka prepracovať.
Adam patrí k ľuďom, ktorých prácu bežný hokejový fanúšik možno až tak nevidí, no jeho úloha – rozvoj mladých brankárov – je mimoriadne dôležitá.
Pre mladého brankára je mať po svojom boku kvalitného trénera brankárov často rozhodujúce.
Prajem Adamovi, ale aj jeho zverencom, aby sa im v tejto spoločnej ceste darilo. 🙂
☕ Pozvať autora na kávu
Tento rozhovor vznikol s časom, energiou a chuťou robiť kvalitné športové texty. Ak chcete podporiť vznik ďalších, môžete ma pozvať na kávu tu:
☕ Pozvať na kávu
