Túto fotku mi počas Škriniar Cupu, kde sme boli spoločne obaja v akcií urobil kamarát fotograf Dano Stehlík. Nakoniec ma tá fotka priviedla k takému malému zamysleniu.
Takto to totiž väčšinou vyzerá, keď sa človek snaží aby to fotenie malo zmysel. Väčšinou to nie je úplne sranda…
Hľadáš to najlepšie miesto, pozeráš odkiaľ svieti slnko a často sa stane, že si tam sám ako kôl v plote, kľudne aj celý zápas.
Nehovorím o tom, že to sedenie na tej stoličke takto mi teda vôbec neprospieva. Ale hlavne…. je bežné, že kľudne za celý zápas s nikým neprehovoríš, lebo však kto by bol za bránou alebo v rohu ihriska. 😀
A vlastne to bola celkom fajn zmena, keď som si musel dať pauzu, prídeš napríklad do Poruby a pozeráš futbal s chlapmi a debatujete. Keď zrazu chudák, náš kamarát Ferko leží zranený na ihrisku a prvá reakcia nie je, že čo sa mu stalo ale že hádam nie je až taký zranený aby nemohol kosiť ihrisko…. 😀
A o takéto vtipné momenty ako fotograf proste prichádzaš a niekedy je to škoda, lebo ja sa vlastne celkom rád rozprávam. 😀
Potom prídeš domov a zase sa štyri hodiny s nikým nerozprávaš lebo editovanie a postproces…. A si rád, keď to stihneš do polnoci a vyspíš sa ako človek… 😀 (to sa podarí málokedy)
Vlastne ani s Maslom alebo s Dominikom by sme asi neboli taký kamoši ako sme teraz, ak by som vtedy práve fotil… Možno by sme sa doteraz poriadne nepoznali…. A to by bola veru škoda 😀
Tak si hovorím, že asi naozaj všetko zlé je ozaj na niečo dobré. 🙂
