Rád počúvam podcasty s prezidentom BC Prievidza Jánom Müllerom.
Baví ma a zároveň si to aj vážim, že otvára témy, ktoré bežný divák nevidí. Pustí ťa dovnútra klubu. Do procesov. Do vzťahov. Do rozhodnutí, často vysvetlí prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú a myslím, že takáto transparentnosť je vzácna.
Je pravda, že som tu raz písal o pohľade, ktorý bol iný ako ten jeho ale to je normálne, nemusíme šport vidieť úplne rovnako.
Včera som si pustil ďalší diel a spomenul som si na to, ako som z tribúny sledoval výkony Fahra Alihodžića.
Občas som si porfrfľal.
Občas som si povedal – toto musí taký skúsený hráč premieňať.
Boli tam skúsenosti a tvrdosť pod košom, to áno. Ale boli tam aj momenty, keď nedal jasnú pozíciu. A ty ako fanúšik si hovoríš, že 36-ročný harcovník by mal takéto veci riešiť s prehľadom.
A tak ho hodnotíš, podľa toho, čo vidíš.
Podľa toho, čo padne alebo nepadne.
Lenže v tom podcaste zaznelo niečo, kde sme dostali úplne inú vrstvu príbehu.
Ján Müller povedal, že Fahro možno urobil pre tím viac mimo palubovky než na nej. Jeho najväčší prínos nebol v číslach, ale v tom, ako usmerňoval mladých hráčov. Ako im pripomínal, že veľa profesionálnych športovcov nikdy nič nevyhrá. A že keď máš šancu na trofej, musíš sa o to pobiť.
Týždeň po jeho odchode vyhrali Slovenský pohár.
A zrazu si povieš, že asi mal na tom svoj podiel a asi nie úplne malý.
Zrazu som si uvedomil, ako jednoduché je hodnotiť z tribúny. A ako málo toho v skutočnosti vidíme.
Možno som od neho na palubovke čakal viac.
Ale možno jeho najväčší výkon sa odohrával úplne inde.
A preto mám rád tieto podcasty, lebo ti vedia rozšíriť pohľad. A prinútia ťa priznať si, že si niektoré veci si videl príliš jednoducho.
Nie všetko, čo je dôležité, je vidno v štatistikách a na ihrisku.
Foto: Daniel Stehlík
