V mládežníckom športe často hovoríme o talente. Sledujeme, kto dáva góly, kto vyhráva súboje, kto je silný, rýchly, odvážny alebo dominantný. Pri deťoch a mladých športovcoch však niekedy zabúdame na jednu vec: nie všetci hráči v jednej vekovej kategórii sú naozaj rovnako starí.
Na súpiske môžu patriť do toho istého ročníka. Súper ich vníma ako rovnocenných protivníkov. Lenže medzi hráčom narodeným v januári a hráčom narodeným na konci roka môže byť rozdiel takmer dvanásť mesiacov.
Medzi seniormi by to takmer nič neznamenalo. Medzi dvadsaťpäťročným a dvadsaťšesťročným futbalistom alebo hokejistom veľký rozdiel nie je. Lenže v žiackom športe môže byť takmer rok obrovský rozdiel.
Tento jav sa nazýva relative age effect — efekt relatívneho veku. Ide o to, že deti narodené skôr v danom výberovom období majú v mládežníckom športe často výhodu. Ak sa kategórie skladajú podľa kalendárneho roka, dieťa narodené v januári alebo februári môže byť oproti dieťaťu narodenému v novembri alebo decembri biologicky výrazne ďalej. V mladom veku sa to môže prejaviť veľmi jednoducho: je vyššie, silnejšie, rýchlejšie, stabilnejšie v súbojoch a často pôsobí sebavedomejšie.
Problém je v tom, že túto výhodu môžeme veľmi ľahko zameniť s talentom.
Matthew effect
Hráč narodený na začiatku roka môže v žiackom veku vyzerať dominantne. Tréner si ho všimne, dá mu viac priestoru, hrá ťažšie zápasy, dostane viac dôvery, lepší tréning a viac príležitostí. Tým sa jeho pôvodná výhoda ešte zväčšuje. V literatúre sa to spája aj s pojmom Matthew effect — teda s tým, že výhoda sa postupne kumuluje. Ten, kto má na začiatku malý náskok, často dostane ďalšie možnosti, ktoré z neho urobia ešte výraznejšieho hráča.
Pekne to vo svojej knihe Outliers opisoval aj Malcolm Gladwell práve na príklade hokeja. Pointa nie je v tom, že januárové deti sú talentovanejšie ako novembrové alebo decembrové. Pointa je v tom, že systém im v určitom období môže dať lepšie štartovacie podmienky. Ak je dieťa v mladom veku fyzicky vyspelejšie, ľahšie vynikne. Keď vynikne, dostane viac pozornosti. Keď dostane viac pozornosti, dostane lepší tréning a viac príležitostí. A keď dostane viac príležitostí, začne sa zlepšovať ešte rýchlejšie.
Takto sa z malej výhody môže stať veľká. Nie preto, že by niekto vedome chcel niekoho poškodiť, ale preto, že systém často odmeňuje aktuálnu pripravenosť. A aktuálna pripravenosť u detí nemusí byť len otázkou talentu. Môže byť aj otázkou dátumu narodenia, biologického vývoja a toho, kto dostal viac času rásť.
Nie je to chyba dieťaťa. Nikto si nevybral, kedy sa narodí. A nikto nemôže za to, že je v konkrétnom veku fyzicky vyspelejší než ostatní. Problém vzniká vtedy, keď dospelí začnú aktuálnu fyzickú výhodu považovať za dôkaz talentu.
Dieťa, ktoré dnes vyzerá najlepšie, nemusí byť automaticky dieťa s najväčším potenciálom. Niekedy je jednoducho ďalej vo vývoji. A naopak, dieťa, ktoré dnes nepôsobí dominantne, nemusí byť menej šikovné. Možno je len mladšie. Možno dozrieva neskôr. Možno ešte nemá telo, ktoré mu dovolí ukázať všetko, čo v ňom je.
Relative age effect sa preto často spomína aj pri NHL. V mládežníckych a juniorských hokejových systémoch sa opakovane rieši, že hráči narodení v prvých mesiacoch roka bývajú zastúpení výraznejšie než hráči narodení neskôr. Nie je to náhoda. Ak má januárové dieťa v mládežníckom hokeji oproti decembrovému takmer rok navyše, môže to znamenať viac sily, lepšiu stabilitu, rýchlejšie korčuľovanie aj väčšie sebavedomie. Výskumy z prostredia kanadského hokeja opisujú výrazné zastúpenie hráčov z prvých mesiacov roka najmä v juniorských systémoch.
Zaujímavé však je, že príbeh sa tým nekončí. Pri NHL sa hovorí aj o takzvanom RAE reversal, teda obrátení efektu relatívneho veku. Niektoré výskumy ukazujú, že hoci sa relatívne mladší hráči dostávajú cez mládežnícke filtre ťažšie, tí, ktorí sa napriek tomu dostanú až na najvyššiu úroveň, môžu byť v dospelosti mimoriadne zaujímaví. Jednoducho preto, že museli cez systém prejsť náročnejšou cestou. Štúdia o hráčoch NHL napríklad popisuje, že hráči narodení neskôr v roku môžu mať v niektorých ukazovateľoch dlhšiu kariéru, vyššiu produktivitu alebo vyššiu hodnotu, čo autori spájajú aj s underdog efektom.
Inak povedané: veľa neskôr narodených hráčov systém stratí po ceste. Ale tí, ktorí vydržia, často museli byť veľmi kvalitní, odolní a prispôsobiví. Museli sa naučiť riešiť hru aj bez fyzickej výhody. Museli si vytvoriť kompenzačné schopnosti — lepšie čítanie hry, rýchlejšie rozhodovanie, väčšiu trpezlivosť alebo schopnosť zvládať tlak.
Underdog effect však neoslavuje nevýhodu. Ide skôr o to, že mladší alebo fyzicky menej vyspelý hráč často nemá k dispozícii jednoduché riešenia. Nemôže zatlačiť súpera telom. Nemôže každý súboj vyriešiť silou. Musí rozmýšľať, prispôsobiť sa a hľadať iné riešenia.
Práve preto je pri hráčoch narodených neskôr v roku dôležité pozerať sa hlbšie. Nie iba na to, či dnes vyhrávajú súboje, či sú najrýchlejší alebo či fyzicky zvládajú každú situáciu. Niekedy si treba všímať aj veci, ktoré nie sú na prvý pohľad také viditeľné: ako čítajú hru, ako sa rozhodujú, ako reagujú po chybe a či vedia byť užitoční aj vtedy, keď nemajú fyzickú výhodu.
V mládežníckom športe si človek často všimne hráčov, ktorí nie sú najvyšší ani najsilnejší, ale napriek tomu sa v zápase nestratia. Pomáhajú si prvým dotykom, rýchlym rozhodnutím a lepším čítaním hry. To, čo im chýba v centimetroch a kilách, doháňajú hlavou.
To, samozrejme, neznamená, že každý hráč narodený na konci roka sa raz automaticky stane výnimočným športovcom. Takto šport nefunguje. Mnohí hráči môžu zo systému vypadnúť skôr práve preto, že nedostanú rovnakú dôveru, priestor alebo trpezlivosť. Nie preto, že by nemali potenciál, ale preto, že v danom veku ešte nepôsobia tak komplexne.
No tí, ktorí vydržia, môžu byť z dlhodobého pohľadu veľmi zaujímaví. Ak sa dokázali udržať napriek nevýhode, pravdepodobne si museli vybudovať odolnosť, trpezlivosť, hernú inteligenciu a schopnosť bojovať aj vtedy, keď podmienky nie sú ideálne.
Talent treba čítať v kontexte
Relative age effect nie je nálepka, že januárový hráč má výhodu a decembrový hráč je automaticky podceňovaný talent. Šport je oveľa zložitejší. Tento jav nám skôr pripomína, že vývoj mladého športovca treba čítať v kontexte.
Niekedy vidíme hráča, ktorý je fyzicky ďalej a preto pôsobí dominantne. Niekedy vidíme hráča, ktorý ešte nedorástol, ale už teraz sa učí hru riešiť hlavou. A niekedy vidíme aj deti, ktoré zvládajú vyššie nároky skôr než ich rovesníci.
Pri mládežníckom športe by sme sa preto nemali pýtať iba na to, kto je dnes najlepší. Dôležité je aj to, ako sa hráč k výkonu dostáva — či ho nesie fyzická výhoda, herná inteligencia, vnútorná motivácia, dobré prostredie, odolnosť alebo kombinácia všetkého. Lebo tam sa začína skutočné rozmýšľanie o talente.
Ak sa pozeráme iba na aktuálny výkon, môžeme prehliadnuť vývoj. A mládežnícky šport nie je o hotovom produkte. Je to proces.
Dobrý tréner by nemal vidieť iba najväčšieho, najsilnejšieho a najrýchlejšieho hráča. Mal by si všímať aj zlepšovanie, porozumenie hre, chuť pracovať, odolnosť a schopnosť byť užitočný aj bez fyzickej výhody.
Pretože ak hodnotíme deti iba podľa aktuálnej fyzickej pripravenosti, môžeme veľmi ľahko zameniť biologický náskok za talent. A zároveň môžeme prehliadnuť hráča, ktorý je dnes menší alebo menej výrazný, ale jeho potenciál môže byť oveľa väčší, než sa zdá.
Mládežnícky šport by nemal byť iba o tom, kto je dnes najlepší. Mal by byť aj o tom, kto má šancu rásť. Kto potrebuje čas. Kto potrebuje dôveru. Kto potrebuje prostredie, v ktorom sa nebude báť robiť chyby. Kto potrebuje trénera, ktorý sa nepozerá len na výsledok najbližšieho zápasu, ale aj na vývoj hráča o dva, tri alebo päť rokov.
Výkon sa môže meniť. Telo dorastie. Sila príde. Sebavedomie sa môže vybudovať. Ale hráč, ktorý sa už v mladom veku naučil bojovať bez výhody, môže mať v sebe základ, ktorý mu raz veľmi pomôže.
A rovnako hráč, ktorý je výnimočný už skôr, potrebuje prostredie, ktoré mu pomôže udržať radosť z hry, nie iba tlak na ďalší výkon. Lebo ani talentované dieťa nie je stroj. Aj ono potrebuje cítiť, že šport nie je len neustále dokazovanie, ale aj priestor, kde môže rásť ako človek.
Relative age effect nám teda nehovorí, že máme prestať oceňovať fyzicky dominantných hráčov. Ani nám nehovorí, že máme automaticky zvýhodňovať tých menších alebo mladších. Hovorí nám niečo oveľa dôležitejšie: pri deťoch musíme spomaliť v súdoch.
Možno nepotrebujeme deti príliš skoro označovať za hotové talenty.
Možno skôr potrebujeme prestať príliš skoro odpisovať tie, ktoré do svojho vlastného príbehu ešte len dorastajú.
