Komunikácia trénera počas zápasu a bezprostredne po ňom je dôležitou súčasťou športového procesu. Nejde iba o to, čo tréner povie, ale aj o to, kedy to povie, v akej emócii to povie a koľko informácií sa v danej chvíli snaží hráčom odovzdať.
Tréner môže mať pocit, že ak niečo vidí, musí to okamžite pomenovať. Lenže hráč počas zápasu alebo krátko po ňom nie je v rovnakom stave ako pri pokojnom rozbore na tréningu. Je fyzicky zaťažený, emočne zapojený a jeho pozornosť je obmedzená. Preto má spätná väzba v prestávke alebo po zápase svoje limity.
Túto tému som opäť otvoril s hokejovým trénerom Jakubom Kubišom. Jeho pohľad na to, ako by mala vyzerať efektívna komunikácia trénera cez prestávku či po zápase, je celkom jasný.
Počas prestávky žiadne prednášky
Počas prestávky má tréner veľmi krátky čas na to, aby hráčom pomohol. Zároveň pracuje s hráčmi, ktorí sú v zápasovej emócii, pod tlakom výsledku, po fyzickej záťaži a často aj po vlastných chybách. V takej chvíli nie je efektívne zahltiť ich veľkým množstvom informácií.
„Cez prestávku môžeš hráčom povedať maximálne nejaké dve-tri kľúčové veci. Tam sa viac urobiť nedá. Či sú to deti alebo muži, je v podstate jedno. Hráči sú v strese zo zápasu a jednoducho nemajú kapacitu na to, aby vnímali viac vecí.“
Ak tréner povie dve alebo tri jasné veci, hráč má šancu si ich zapamätať a preniesť späť do hry. Ak dostane desať pokynov naraz, pravdepodobnosť, že ich dokáže spracovať, výrazne klesá.
Menej informácií môže priniesť lepší výkon
Športový psychológ Adam Truhlář vo svojich prednáškach často upozorňuje na to, že cieľom trénera nie je zahltiť hlavu hráča, ale pomôcť mu ju vyčistiť. Dobrý tréner podľa neho nie je ten, ktorý vie veľa, ale ten, ktorý vie veľa a dokáže to povedať jednoducho, stručne a v správnej chvíli.
Hráč počas výkonu potrebuje mať pozornosť čo najviac zameranú na hru. Ak začne príliš rozmýšľať nad každým detailom, môže sa stať, že prestane hrať prirodzene. Namiesto riešenia situácie na ihrisku alebo na ľade začne kontrolovať vlastné chyby, pokyny trénera a možné následky.
Aj preto môže byť menej informácií v správnej chvíli účinnejších ako dlhý zoznam pokynov, ktoré hráč v zápasovej emócii nedokáže spracovať.
Po zápase: Pasca horúcej hlavy
Po skončení zápasu vzniká špecifická situácia. Emócie po výkone ešte stále doznievajú. V šatni sa mieša únava, adrenalín, radosť, sklamanie, frustrácia aj napätie. Práve preto je dôležité, aby tréner v tejto chvíli dobre odhadol, čo hráči dokážu prijať a čo je lepšie nechať na neskôr.
Bezprostredne po zápase môže mať tréner prirodzenú potrebu povedať veľa vecí naraz. Vidí chyby, vníma nesplnené pokyny, hodnotí prístup aj výkon. Lenže ak sa z hodnotenia stane dlhý monológ vedený najmä emóciou, spätná väzba môže stratiť účinok.
Hráči v tej chvíli často nepotrebujú rozsiahlu prednášku, ale skôr stručné pomenovanie podstaty, priestor na vydýchnutie a jasný signál, ku ktorému sa tím neskôr vráti.
O tom, ako s komunikáciou po zápase pracovať, hovorí Jakub Kubiš veľmi priamo:
„Polhodinové monológy po zápase sú absolútne zbytočné a hráčovi to nič nedá. Je to len prejav vlastných frustrácií, ktoré si tréner ventiluje cez niekoho v šatni. Väčšina top trénerov zo zásady nehodnotí zápas hneď po jeho skončení. Hodnotia ho na druhý deň alebo na najbližšom tréningu, keď aj ty ako tréner máš pri tom hodnotení úplne inú emóciu.“
Jakub tým pomenúva veľmi praktický princíp, ktorý môžeme nazvať aj pravidlom emočného odstupu.
Niekedy je účinnejšie nechať emóciu sadnúť a k detailom sa vrátiť až na druhý deň. Tréner aj hráči už vtedy rozmýšľajú pokojnejšie a s väčším odstupom.
To neznamená, že po zápase sa nemá povedať nič. Ide skôr o to, že slová by mali byť vybrané presne. Krátke zhrnutie, základná emócia, jedna alebo dve kľúčové myšlienky a jasné pomenovanie, že podrobnejší rozbor príde neskôr, môžu byť pre hráčov oveľa užitočnejšie než dlhý prejav v čase, keď ešte nedokážu všetko spracovať.
