V nedeľu pred dvomi týždňami sa v Kamennej Porube klasicky hral futbal. Domáci nastúpili proti Hornému Hričovu. A hoci pre nás sa celý deň niesol najmä v znamení futbalového zápasu, jedna dôležitá porubská stopa vtedy viedla trochu ďalej — až do Prahy.
Jeden z pravidelne nastupujúcich hráčov totiž v tomto zápase futbalistom Kamennej Poruby nebol k dispozícii, čo malo svoj celkom zaujímavý dôvod. Namiesto ligového zápasu mal totiž pred sebou veľkú osobnú výzvu.
Pražský maratón patrí medzi najväčšie bežecké podujatia v strednej Európe. Každý rok sa na jeho štart postavia tisíce ľudí z rôznych krajín, s rôznymi príbehmi, motiváciami aj cieľmi. Medzi nimi tento rok nechýbal ani futbalista OŠK Kamenná Poruba Tomáš Knotek.
Ešte pred pár rokmi pritom vnímal beh najmä ako súčasť futbalovej prípravy. Dnes má za sebou svoj prvý maratón a otvorene hovorí aj o sne raz absolvovať ultramaratón. V rozhovore sme sa rozprávali o tom, ako sa z nenápadného behania po tréningoch stal veľký koníček, čo sa deje človeku v hlave počas štyroch hodín na trati aj o tom, prečo je maratón v mnohom viac mentálny než fyzický boj.
Na úvod by ma zaujímalo, ako vlastne vznikal tvoj vzťah k behu. Predsa len, pri futbale je beh prirodzenou súčasťou prípravy, ale keď sa človek rozhodne zabehnúť maratón, asi ho to musí baviť „trochu viac“. Kedy sa u teba začal beh meniť z povinnosti na niečo, čo ťa napĺňa? A kedy prišla myšlienka, že by si mohol skúsiť odbehnúť maratón?
„K behu som sa dostal úplne prirodzenou cestou – cez futbal. Ako hráč OŠK Kamenná Poruba dobre viem, že beh je neodmysliteľnou súčasťou prípravy. Na začiatku by mi však ani nenapadlo, že raz budem chcieť behať maratóny. Vzniklo to celé veľmi spontánne.
Raz sme sa s kamarátom Maťom Štrbom rozprávali, ako lepšie využiť voľný čas, a napadlo nám, že si pôjdeme zabehať aj mimo tréningov. Spočiatku išlo najmä o odreagovanie sa, vyčistenie hlavy a dobrý pocit. Postupne nás to však chytilo natoľko, že sme po pár týždňoch chceli dať nášmu behaniu nejaký jasný cieľ. Prihlásili sme sa na niekoľko menších behov u nás v Rajeckej doline. Nešlo nám o výsledky či umiestnenia, ale skôr o tú úžasnú atmosféru, komunitu ľudí a túžbu vyskúšať niečo nové.
Práve tam som si začal uvedomovať, že beh ma napĺňa úplne inak ako futbal. Pri behu človek bojuje hlavne sám so sebou, so svojou vlastnou hlavou, disciplínou a osobnými limitmi. Neskôr prišla myšlienka vyskúšať Rajecký polmaratón. Začali sme viac trénovať, pridávali sme dlhšie a náročnejšie trasy, keďže polmaratón sme predtým nikdy nebežali. Keď som ho úspešne dokončil, bol to pre mňa obrovský moment. Uvedomil som si, ako veľmi ma motivuje posúvanie vlastných hraníc. Som skrátka typ človeka, ktorý keď si dá cieľ, chce sa neustále zlepšovať a prekonávať samého seba.
Beh sa postupne stal pevnou súčasťou môjho života. Dnes ho už nevnímam len ako tréning, ale ako formu relaxu a mentálneho oddychu. Pomohol mi vybudovať silnú disciplínu – aj keď som unavený a absolútne sa mi nechce, viem, že musím prekonať vlastné pohodlie a ísť. Práve toto ma na tom najviac baví a poháňa vpred.
Po polmaratóne prišla túžba vyskúšať aj plnú maratónsku vzdialenosť. Prihlásil som sa teda na maratón do Prahy….“
Teraz mi vyvráť jeden mýtus. Ako laik som mal predstavu, že maratón – napríklad aj ten náš tu v Rajci – je skôr pre starších a skúsenejších bežcov. Že mladí behajú štafety alebo polmaratóny, a až keď majú skúsenosti a roky odbehané, trúfnu si na celý maratón. Ty si mladý chalan, takže sa z tejto mojej predstavy úplne vymykáš. Kedy si si uvedomil, že už máš toľko nabehané, aby si maratón zvládol?
„Myslím si, že dnes už maratón nie je len pre starších alebo extrémne skúsených bežcov, hoci veľa ľudí má stále takú predstavu. Je to hlavne o tom, či vôbec chceš takúto výzvu absolvovať. Keď sa postavíš na štart, vidíš tam rôznych ľudí – mladých chalanov a dievčatá, starších bežcov, hobby bežcov, ale aj skúsených profesionálov z bežeckých a atletických klubov. Nie je to o veku. Je to o nastavení hlavy, disciplíne a o chuti dokázať si, že na to máš.
Ja som sa do toho nepustil preto, že by som sa už cítil ako extrémne skúsený bežec alebo mal neskutočne veľa nabehané. Prišlo to prirodzene. Po polmaratóne som si jednoducho povedal, že žijeme len raz a chcem skúsiť niečo väčšie. Lákal ma nielen samotný výkon, ale aj atmosféra veľkých behov v novom meste a v zahraničí. Chcel som spoznať nových ľudí a bežeckú komunitu, ktorá je úžasne rôznorodá. Chcel som zažiť ten pocit postaviť sa na štart a prekonať sám seba.
Samozrejme, mal som obrovský rešpekt. Maratón nie je len o fyzickej pripravenosti. Človek môže mať natrénované stovky kilometrov, no niekedy to nestačí, lebo od určitého momentu je to výlučne boj v hlave. Najmä v závere už vôbec nejde o nohy, ale o to, či sa dokážeš mentálne nastaviť a pokračovať aj vtedy, keď telo začne protestovať. A práve toto ma na behu fascinuje najviac – že pri maratóne spoznáš svoje absolútne limity a zistíš, že dokážeš oveľa viac, než si si pôvodne myslel.“
Poďme k samotnej príprave. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí bežali polmaratón, a zvyknú hovoriť, že ak v tréningu odbehneš desať či pätnásť kilometrov, ten zvyšok v pretekoch už nejako zvládneš. Pri maratóne sa to takto asi oklamať nedá. Aké boli tvoje tréningové objemy? Ako vyzerala tvoja príprava a akú veľkú rolu v nej hrala tá spomínaná disciplína?
„Príprava na maratón je úplne iná ako na kratšie behy. Veľa ľudí si myslí, že aj tu platí to, čo pri polmaratóne, no pri maratóne to tak nefunguje. Najťažších býva posledných desať kilometrov, kde už človek bojuje hlavne sám so sebou. Tam som pochopil, že to nie je len o fyzickej kondícii, ale o mentálnom nastavení. Okolo tridsiateho tretieho kilometra ťa zasiahne obrovská únava a vtedy rozhoduje hlava. Musíš sa nastaviť tak, aby si pokračoval napriek vyčerpaniu a bolesti. Práve na toto sa treba mentálne pripraviť.
Moja príprava bola najmä o pravidelnosti a disciplíne, keďže som popritom stále aktívne hrával futbal. Skĺbiť beh, futbalové tréningy, zápasy a regeneráciu bolo náročné. Trénoval som v podstate každý deň. Niekedy som fungoval aj dvojfázovo – ráno som si išiel zabehať a večer som mal futbalový tréning. Jediný deň, ktorý som sa snažil využiť na oddych a maximálnu regeneráciu, bola sobota pred nedeľným zápasom. Vtedy som si dal nanajvýš ľahký bicykel.
Postupne som sa tiež naučil, že nestačí behať stále rovnaké trasy a vzdialenosti. Kľúčové je tréningy kombinovať. Zaraďoval som dlhé pomalé behy na vybudovanie vytrvalosti, aby som si zvykol byť v záťaži niekoľko hodín. K tomu som pridával kratšie a rýchlejšie úseky, ale aj tempové behy, vďaka ktorým som si telo trénoval na tempo, ktoré som chcel udržať v Prahe.
Veľmi dôležitá bola aj strava, spánok a celková regenerácia. Pri takejto záťaži rýchlo pochopíš, že tréning nie je len o samotnom behu, ale aj o tom, ako dokážeš telo pripraviť na ďalší deň. To najťažšie na celej príprave nebolo odbehnúť jeden ťažký tréning, ale udržať si konzistentnosť niekoľko mesiacov v kuse. Plniť plán každý jeden deň. Aj vtedy, keď sa ti absolútne nechce a musíš to odmakať cez bolesť.“
Zaujímali by ma tvoje pocity pred štartom. Na maratón si sa prihlásil s predstihom, poctivo si trénoval a vedel si, čo ťa približne čaká. Napriek tomu – rástla s blížiacim sa termínom nervozita? Predsa len, samotné preteky sú oveľa špecifickejšie a nevyspytateľnejšie než tréning….
„Nepovedal by som, že som bol vyslovene nervózny, ale určite som mal obrovský rešpekt. Je to veľká výzva a človek ide do niečoho, čo nikdy predtým nezažil. Čím viac sa blížil štart, tým viac som si uvedomoval, že už nejde len o tréning. Výsledok na maratóne môže ovplyvniť množstvo vecí – počasie, únava, to, ako si rozložíte sily, a ďalšie špecifické detaily, ktoré sa udejú priamo na trati. Napríklad v Prahe hralo veľkú rolu počasie, pretože v daný deň bolo naozaj veľmi teplo. Pripomenie vám to, že nesmiete nič podceniť.
Veľmi dôležité bolo neprepáliť začiatok. Povedal som si, že prvé kilometre pôjdem pokojnejšie, aby som sa dostal do tempa a zahrial telo. Až neskôr som sa snažil držať tempo, ktoré som si na jednotlivé úseky dopredu naplánoval. V deň maratónu som si však uvedomil jednu zásadnú vec: stres už nemá význam. Všetko podstatné odmakáte počas mesiacov prípravy a samotný maratón je už len odmena za tú drinu. Chcete si ho užiť, dať zo seba maximum a hlavne dôjsť zdravý do cieľa.
Samotná atmosféra bola obrovským zážitkom. Keď som stál na štarte medzi tisíckami ľudí rôznych vekových kategórií a národností, cítil som neskutočnú energiu. A ešte silnejšie to bolo počas behu. Celých 42 kilometrov stáli popri trati ľudia, ktorí povzbudzovali úplne každého bez rozdielu. Práve toto vám v tých najťažších momentoch nesmierne pomôže. Keď príde kríza a hlava začne rozmýšľať, či spomaliť alebo zastať, diváci vás dokážu znova nakopnúť a dodať vám energiu, aby ste pokračovali za svojím cieľom.
Veľmi sa mi páčilo aj to, ako sa podporovali samotní bežci. Každý tam síce bojuje svoj vlastný boj, ale zároveň si všetci navzájom pomáhajú. Atmosféru maratónu je veľmi ťažké opísať slovami, musíte ju zažiť na vlastnej koži. Bol to pre mňa neopísateľný zážitok, na ktorý budem dlho spomínať.“
Pred pretekmi si mal určite stanovený nejaký cieľ. Predpokladám, že tým primárnym bolo najmä dobehnúť v zdraví do cieľa, no spomínal si aj métu pod štyri hodiny. Ako sa samotný maratón vyvíjal v porovnaní s tvojím plánom? Dostavila sa očakávaná kríza, a ak áno, ako sa ti s ňou podarilo vyrovnať? Si nakoniec spokojný s tým, ako to celé dopadlo?
„Keďže to bol môj prvý maratón, hlavným cieľom bolo skutočne najmä to, aby som ho úspešne dokončil a dobehol do cieľa zdravý. Nevedel som úplne presne, čo všetko ma počas tých 42 kilometrov čaká, takže som k tomu pristupoval s obrovským rešpektom. Samozrejme, dal som si aj časový cieľ. Po príprave, ktorú som absolvoval, som si veril, že by som to mohol zvládnuť pod štyri hodiny. To ma počas tréningov neustále motivovalo posúvať sa ďalej.
Snažil som sa pripraviť aj takticky. Deň pred štartom som si zanalyzoval tempo, aké by som mal na jednotlivých kilometroch držať. Začiatok pretekov prebiehal dokonca lepšie, než som predpokladal. Držal som si svoje tempo, cítil som sa veľmi dobre a všetko išlo presne podľa plánu.
Najväčšia kríza však prišla približne okolo 33. až 34. kilometra. Dovtedy som mal veľmi dobre rozbehnutý čas a vyzeralo to tak, že by som mohol atakovať hranicu troch hodín a tridsiatich minút, čo by bolo na prvý maratón úžasné. Vtedy však prišiel ten moment, o ktorom hovorí veľa maratóncov: telo možno ešte vládze, ale hlava začne bojovať proti tebe a nedovolí ti pokračovať v takom nasadení, v akom si bol rozbehnutý. Veľkú rolu zohralo aj počasie. Bolo veľmi teplo, väčšinu trate sme bežali priamo na slnku, a čím viac sa blížilo poludnie a cieľ, tým bol človek vyčerpanejší.
Práve vtedy mi však neuveriteľne pomohli fanúšikovia popri trati. Atmosféra bola úžasná. Keď ste úplne na dne, títo ľudia vás dokážu neskutočne potiahnuť. Keď počujete to povzbudzovanie a uvedomíte si, koľko kilometrov už máte za sebou, jednoducho to nechcete vzdať. Poviete si, že ste už odbehli príliš veľkú vzdialenosť na to, aby ste to zabalili tesne pred cieľom. Veľmi ma držal aj samotný cieľ. Stále som si opakoval, že keď som tomu obetoval toľko mesiacov driny, musím to dotiahnuť do úspešného konca.
Nakoniec sa mi to podarilo a maratón som zabehol pod štyri hodiny, takže s výsledkom som bol spokojný. Samozrejme, po takomto výkone je človek aj trochu sebakritický. Keď vidím, že som to mal rozbehnuté na lepší čas, začnem okamžite premýšľať nad tým, čo sa dalo urobiť inak a ako do budúcna eliminovať riziká. Práve to ma motivuje ďalej pracovať a posúvať svoje limity. V budúcnosti by som chcel svoj osobný rekord vylepšiť a zabehnúť maratón pod tri hodiny a tridsať minút. Každopádne, táto prvá skúsenosť mi ukázala, že človek dokáže zvládnuť oveľa viac, než si na začiatku myslí.“
Zaujímalo by ma, čo sa deje v hlave bežca počas takého dlhého času. Štyri hodiny sú predsa len dosť. Dá sa na trati vôbec nad niečím bežným premýšľať? Napríklad, neprišlo na um, ako budú chalani z Poruby hrať ten nedeľný futbal bez teba a či sa im podarí získať body….? 😀 Majú takéto myšlienky na trati vôbec priestor, alebo sa sústredíš čisto iba na výkon, tempo a cieľ?
„Je pravda, že ešte ráno pred maratónom mi hlavou prebehli úplne bežné veci. Bola nedeľa, takže normálne by som bol doma a hral futbal s chalanmi. Samozrejme, že som rozmýšľal nad tým, ako si zahrajú a či sa im podarí vyhrať. Ale čím viac sa blížil štart, tým viac som sa začínal sústrediť na samotný výkon a na to, čo ma čaká. Na začiatku pretekov si človek kontroluje najmä tempo, snaží sa držať plán a neprepáliť štart. V hlave si stále opakujete, ako chcete bežať, aby všetko klapalo. Zároveň ešte naplno vnímate okolie, atmosféru a energiu ľudí okolo trate.
Čím viac kilometrov pribúda, tým viac sa dostávate do takého zvláštneho režimu. Aspoň ja som to tak mal, že hlava postupne úplne vypla všetky ostatné veci a zostal som len ja, tempo, dych a samotný beh. Niekedy som mal pocit, že kilometre utekajú úplne automaticky, ani neviem ako. V určitých momentoch som už nevnímal skoro nič okolo seba, sústredil som sa len na to, aby som pokračoval ďalej a držal si svoje tempo.
Preto je podľa mňa maratón taký špecifický. Ste niekoľko hodín sami so svojou hlavou. Je to trochu ako meditácia v pohybe. Človek úplne vypne od bežných problémov, každodenného života a sústredí sa len na ten jeden stanovený cieľ. V závere už potom myslíte hlavne na cieľovú rovinku a na ten pocit, že to celé úspešne zvládnete. Takže áno, na začiatku sú tam ešte aj bežné myšlienky, ale počas samotného maratónu sa hlava postupne prepne úplne inam a sústredíte sa len na seba a na to, aby ste to úspešne dotiahli do konca.“
Aké sú tie bezprostredné pocity, keď úspešne prebehneš cieľovou rovinkou svojho prvého maratónu? Po tých štyroch hodinách na trati asi chvíľu trvá, kým sa dáš vôbec dokopy a uvedomíš si, že sa ti to podarilo. Prevažuje v tej chvíli zadosťučinenie a radosť, že si to zvládol?
„Prvé pocity po dobehnutí do cieľa sa veľmi ťažko opisujú slovami. Človek je po tých štyroch hodinách absolútne fyzicky vyčerpaný, ale zároveň cíti obrovskú radosť a zadosťučinenie. Ja som si v prvých sekundách ani poriadne neuvedomoval, že som naozaj v cieli. Skôr som sa len snažil vydýchať a spamätať sa. Až postupne mi začalo dochádzať, čo sa mi práve podarilo. V tom momente sa vám v hlave vrátia všetky tie tréningy, dni, keď sa vám naozaj nechcelo ísť behať, únava z prípravy, aj chvíle, keď ste si hovorili, prečo to vlastne robíte. A zrazu to celé začne dávať zmysel, pretože viete, že ste to dotiahli do úspešného konca, presne tak, ako ste si vysnívali.
Obrovskú rolu zohrala aj atmosféra v cieli. Ľudia naokolo, ich povzbudzovanie a celý ten moment pretínania cieľovej pásky sú neopísateľné. Myslím si, že práve pre tento pocit sa ľudia k maratónu vracajú znova a znova. Je to fascinujúca kombinácia extrémnej únavy, emócií, radosti a hrdosti na samého seba.
Samozrejme, bezprostredne po dobehnutí som už cítil, že moje telo má dosť a nohy boli úplne zničené. V tej chvíli to však vôbec neriešite. Prevažuje pocit, že ste dokázali niečo, o čom ste možno ešte pred pár rokmi ani len neuvažovali. V mojom prípade to platí stopercentne. Keď som v minulosti videl ľudí behať cez rajecké kopce, hovoril som si: to sú iní blázni, toto ja v živote robiť nebudem. Prešli dva roky a robím presne to isté, čo oni. Je to neuveriteľne nákazlivé, ale v tom najlepšom slova zmysle. Bol to skrátka moment, na ktorý budem spomínať celý život.
Na začiatku si spomínal kamaráta Maťa Štrbu, tak by sme ho mohli spomenúť aj na konci. Viem o ňom, že ťa ťahá do ďalších a ešte väčších výziev, ako tento maratón. Aké sú teda tvoje ďalšie bežecké plány a akú rolu v nich zohráva tento náš spoločný kamarát? Hecujete sa navzájom a skúšate posúvať svoje hranice?
Je pravda, že kamarát Martin zohral pri mojom behaní veľkú rolu hneď od začiatku. Práve s ním sme si kedysi len tak povedali, že si vo voľnom čase pôjdeme občas zabehať, a postupne nás to oboch začalo posúvať ďalej. Dodnes sa navzájom motivujeme, hecujeme a podpichujeme sa, kto zabehne lepší čas alebo kto si trúfne na väčšiu výzvu. Myslím si, že práve toto je na športe veľmi pekné – keď máte pri sebe ľudí, ktorí vás dokážu potiahnuť a vďaka ktorým máte motiváciu byť čoraz lepším.
Pri pražskom maratóne to bolo vlastne celkom vtipné. Práve on prišiel s nápadom, že by sme po polmaratóne mohli skúsiť plnú vzdialenosť. Súhlasil som: „Dobre, keď sme zvládli polmaratón, poďme skúsiť maratón. A nech to je poriadny zážitok, tak rovno do Prahy.“ Namotivoval ma, aby som sa prihlásil s tým, že on sa prihlási neskôr. Nakoniec som sa však prihlásil len ja a on mi oznámil, že nejde. Na štarte som tak zostal sám. Občas to u nás funguje presne takto – on dá nápad a ja ho idem zrealizovať, pretože som za každú somarinu. Ale som za to rád. Aj o tomto to je, vieme sa navzájom motivovať a budovať si tak disciplínu.
Do budúcna mám určite veľa cieľov. Najbližšie ma čaká Rajecký polmaratón, kde by som si chcel vylepšiť osobný rekord z minulého roka. Zároveň sme sa prihlásili na štafetový ultramaratón v okolí Žiliny, čo bude opäť nová skúsenosť. Budúci rok by som sa chcel znova postaviť na štart v Prahe a pokúsiť sa stlačiť čas pod hranicu troch hodín a tridsiatich minút.
Môj dlhodobý sen je určite ultramaratón, konkrétne Beskydská sedmička v Česku, ktorú by som chcel raz odbehnúť celú sám. Snažím sa na to však ísť postupne a nepredbiehať. Šport človeka učí aj tomu, aby si vážil samotnú cestu, nielen ciele. Momentálne si užívam najmä to, že ma beh baví, posúva ma vpred a zažívam pri ňom skvelú atmosféru a stretávam ľudí, na ktorých budem dlho spomínať.
Na úplný záver ti dám jednu zákernú otázku. Vidíš sa v budúcnosti skôr ako maratónec, ktorý hráva futbal, alebo ako futbalista, ktorý behá maratóny?
„Myslím si, že zatiaľ som stále skôr futbalista, ktorý si popri tom veľmi obľúbil maratóny. Futbal je pre mňa šport číslo jeden. Vyrastal som pri ňom, zažil som vďaka nemu najviac emócií a stále ma neskutočne baví. Dúfam, že to tak aj ostane. Beh je momentálne koníček, ktorý sa mi trochu vymkol spod kontroly – z desiatich kilometrov po tréningu sa zrazu stal maratón v Prahe. Občas sa skrátka pritrafia takéto úlety.
Pravda je však taká, že tieto dva športy sa výborne dopĺňajú. Futbal mi dáva dynamiku, disciplínu a kondíciu, kým beh ma zasa naučil trpezlivosti, mentálnej odolnosti a schopnosti pracovať sám so sebou. Momentálne sa vidím niekde medzi tým: cez týždeň som amatérsky maratónec a cez víkend zasa futbalista. Dúfam, že to tak ešte chvíľu zostane, lebo si neviem predstaviť nedeľu bez chalanov a našej šatne, kde zažívame neskutočne veľa zábavy.
I keď, pri tom, ako ma kamaráti neustále hecujú do väčších behov, sa možno jedného dňa zobudím a zistím, že namiesto kopačiek mám doma pripravený ultramaratónsky batoh.
Na záver ti však položím protiotázku: O kom by si písal tie svoje futbalové články, keby som v Kamennej Porube nebol? A hlavne, kto by ťa vozil domov po všetkých tých zápasoch, pozápasových tlačovkách a ukončeniach?
Keď človek počúva Tomáša rozprávať o behu, veľmi rýchlo pochopí, že pri maratóne nejde len o kilometre, tempo alebo výsledný čas. Je to skôr cesta, počas ktorej človek spoznáva vlastné limity, učí sa disciplíne a zisťuje, čo všetko dokáže zvládnuť jeho hlava vo chvíľach, keď telo protestuje.
Možno aj preto majú podobné príbehy svoje čaro. Nevznikajú z veľkých plánov či profesionálnych ambícií, ale často úplne spontánne — z jedného nápadu po futbalovom tréningu, z kamarátstva, z túžby skúsiť niečo nové. A práve takéto príbehy bývajú často tie najsilnejšie.
Tomášovi ďakujem za jeho drahocenný čas a otvorenosť a prajem mu, aby ho beh aj futbal bavili minimálne tak ako doteraz.
A čo sa týka Tomášovej protiotázky, o kom by som písal futbalové články, keby v Kamennej Porube nebol? Nuž… čo sa týka futbalu, pravdepodobne by sa ešte niekto našiel. Ale kto by ma po zápasoch, tlačovkách a ukončeniach vozil domov, to je už omnoho vážnejšia otázka.
Takže Knoťo, behaj si maratóny, plánuj ultramaratóny, prekonávaj limity, ale cez víkend sa občas ukáž aj v Porube. Niektoré športové projekty totiž nestoja len na výkonoch, ale aj na spoľahlivej doprave….😂
