Počas nedávnych majstrovstiev sveta do 18 rokov, kde sa našim chalanom darilo, som často rozprával o tom, ako sa mi páčila komunikácia trénera Martina Dendisa smerom k médiám. Až mi jeden kamarát povedal, že čo stále na tom Dendisovi vidím. Počas majstrovstiev som v nej videl veľa dobrých vecí, najmä v tom, ako komunikoval s médiami a ako sa snažil zobrať tlak domáceho turnaja hlavne na seba a realizačný tím, aby mali chalani pokoj a mohli sa sústrediť predovšetkým na hokej. Zároveň som tam videl, že myšlienky, ktoré často v tých rozhovoroch odznievali sú mi veľmi blízke. Často sa tam rozprávalo o partií, o tom ako chalani držia spolu a bolo jasné, že tréner Dendis svojich hráčov vidí aj ako ľudí a nie len ako prostriedok na dosiahnutie výsledku a vždy o nich rozpráva s rešpektom.
Nedávno som si vypočul podcast Pressko, ktorý sa nahrával už po turnaji a tam sa mi to všetko tak nejak potvrdilo. Že naše hodnoty v športe sú podobné, a že pozerať sa na hráčov v prvom rade ako na ľudí má opodstatnenie a svoje miesto aj vo svete výkonnostného športu na tej najvyššej úrovni. Nebol to totiž rozhovor iba o hokeji. Bolo v ňom veľa myšlienok, ktoré sa dotýkajú mládežníckeho športu ako takého. Trénerstva, komunikácie, dôvery, rešpektu aj toho, ako sa dnes mení vzťah medzi trénerom a hráčom.
Niektoré vety podľa mňa stoja za to, aby nezostali iba v podcaste. Aby sa k nim človek vrátil, zastavil sa pri nich a skúsil ich preniesť aj do bežného športového prostredia, ktoré vidíme okolo seba každý víkend.
- Synergia medzi hráčom a trénerom
Vzťah tréner – hráč nezačína pri taktike. Začína pri tom, či hráč cíti, že tréner vidí človeka pod prilbou a výstrojom. - Gen Z potrebuje poznať dôvod
Nestačí povedať, čo má hráč urobiť. Silnejšie funguje vysvetliť, prečo to má zmysel a ako mu to môže pomôcť rásť. - Rešpekt = byť videný
Pochvala za uprataný box, zblokovanú strelu alebo správny detail vytvára pocit, že hráč je dôležitou súčasťou tímu. - Tréner spája 20 osobností
Každý hráč má vlastnú cestu, motiváciu, radosť aj svoje vnútorné nastavenie. Úlohou trénera je tieto rozdiely pochopiť a spojiť ich pre jeden spoločný cieľ.
Najviac ma zaujala pasáž o tom, že dnešný hráč už nechce byť iba vykonávateľom pokynov. Chce rozumieť tomu, prečo niečo robí. Chce cítiť, že tréner ho vidí. A práve z toho môže vyrásť dôvera, ktorá je v mládežníckom športe možno rovnako dôležitá ako samotný tréningový proces.
Martin Dendis to povedal takto:
Pri každom mládežníckom trénerovi je podľa mňa veľmi dôležité, aby medzi ním a hráčom vznikla synergia. Nie iba športová, ale najmä ľudská. Aby sme sa na hráča nepozerali ako na robota, ktorý si dá na seba prilbu, výstroj a bude mechanicky chodiť z bodu A do bodu B, len preto, že mu to tréner povie.
Dnes je to vo veľkej miere o komunikácii.
Kedysi možno stačilo hráčovi povedať: „Rozbúraj tú stenu.“ Hráč ju rozbúral a až potom sa spýtal: „Tréner, prečo som ju mal vlastne rozbúrať?“ Dnes je to iné. Predtým, ako ju má rozbúrať, mu treba vysvetliť, prečo ju treba rozbúrať, a ako ju treba rozbúrať. Keď to pochopí, prijme to za svoje a uverí tomu, potom tú stenu rozbúra.
Práve otázka „prečo“ je dnes mimoriadne dôležitá.
Nastupujúca generácia sa už nepýta iba na to, čo môže urobiť pre trénera. Pýta sa aj na to, čo môže tréner urobiť pre ňu.
Ak hráči vidia, že tréner pre nich dokáže urobiť veci, ktoré im môžu pomôcť v ďalšej kariére, začne si získavať ich dôveru. A práve s dôverou sa dá potom pracovať. Dá sa budovať vzťah medzi hráčom a trénerom, ktorý nie je postavený iba na tom, že jeden je tréner a druhý hráč, ale na tom, že sa medzi sebou rozprávajú dvaja ľudia.
Samozrejme, stále tam existuje určitá hierarchia a postupnosť. Tréner má svoju rolu a hráč má svoju rolu. Ale na ľudskej úrovni môžu byť otvorení, môžu spolu dobre vychádzať a môžu si navzájom ukazovať rešpekt.
Pre mňa je veľmi dôležité ukazovať hráčom rešpekt. A čo je podľa mňa rešpekt? Rešpekt znamená byť videný.
Keď vidím, že si niekto uprace svoj box v kabíne, pochválim ho. A on vie, že bol videný. Keď vidím, že niekto zblokuje strelu, pochválim ho. A on vie, že bol videný.
Keď hráči cítia rešpekt týmto spôsobom, keď majú pocit, že sú videní, že sú dôležitou súčasťou tímu a že spolu ľudsky dobre fungujeme, postupne začínajú preberať zodpovednosť za tím. Začínajú ho brať ako svoj tím.
A potom je úloha trénera trochu iná. Stáva sa skôr manažérom tej cesty. Keď hráči zídu z toho, čo chceme robiť, môže ich vrátiť späť: „Okej, chlapci, poďme naspäť.“ A keď robia veci, ktoré chceme ako tím robiť, môže ich za to pochváliť.
Pre mňa je to celé o vytvorení skupiny ľudí, ktorí si tím vezmú za svoj. Ktorí cítia, že je to ich tím.
Z celej tejto pasáže mi najviac zostala v hlave jedna veta:
„Rešpekt pre mňa znamená byť videný.“
Je to krátka veta, ale podľa mňa v sebe nesie veľmi veľa. V modernom mládežníckom športe sa autorita nedá postaviť iba na zvýšenom hlase, titule alebo starom modeli „urob, lebo som povedal“. Dendisova myšlienka ide presne opačným smerom. Hráč začne brať tím za svoj vtedy, keď cíti, že jeho snaha, to, že robí malé dobré veci pre tím a jeho prítomnosť nie sú prehliadané.
Preto je pochvala za malé veci veľmi dôležitá. Nie je to mäkkosť či citlivosť. Je to signál: vidím ťa, rozumiem tomu, čo prinášaš, a si súčasťou niečoho väčšieho.
Na túto myšlienku prirodzene nadväzuje aj ďalšia časť rozhovoru. Ak má tréner hráčov skutočne vidieť, nestačí ich poznať iba podľa čísla na drese, pozície alebo výkonu v zápase. Musí rozumieť aj tomu, že v kabíne má skupinu rozdielnych osobností. Tréner v mládežníckom športe dnes nepracuje iba s herným systémom, taktikou alebo tréningovým plánom. Pracuje s ľuďmi. S rôznymi povahami, rôznymi motiváciami, rôznymi životnými situáciami a rôznym spôsobom prežívania športu.
Martin Dendis to v podcaste pomenoval veľmi presne aj v ďalšej pasáži:
Každá generácia má svoje spoločné menovatele správania a tréner si toho musí byť vedomý. Tréner totiž nemôže byť iba trénerom z pohľadu ľadu, odborných vecí, taktiky a hokejových záležitostí. Musí byť aj psychológom a musí vedieť vychádzať s hráčmi, s ktorými pracuje.
Keď máme v tíme dvadsať hráčov, každý z nich je iný. Každý má svoje ciele, každý má svoju cestu, každého možno v živote niečo trápi a každý má zároveň veci, ktoré ho tešia.
Správny tréner si vie o hráčoch zistiť, kto sú, kde sa nachádzajú, čo ich dokáže nadchnúť a aká je ich motivácia. A potom to vie celé pospájať dokopy.
Každá generácia má svoje špecifiká. Kedysi boli menej prítomné sociálne siete, potom prišli telefóny a dnes ich je možno až príliš veľa.
Vedieť nájsť zlatý stred a spôsob, ako hráčov pritiahnuť k spoločnému cieľu, ako ich k nemu priviesť a prečo ich k nemu priviesť, to je podľa mňa umenie trénera.
Najväčšie umenie je vedieť pracovať so skupinou ľudí, v ktorej je dvadsať rôznych osobností, každý je odlišný, a napriek tomu ich dokázať spojiť pre jeden spoločný cieľ.
Dá sa to dosiahnuť tým, že tréner pozná hráčov nielen ako hokejistov, ale aj na ľudskej báze. Pozná ich potreby, oni poznajú potreby trénera a keď sa na tom pracuje, celé sa to vie pekne stretnúť.
Možno práve v tomto je dnes jedna z najväčších výziev pre trénerov mládeže. Nestačí pripraviť tréning, rozostaviť hráčov a povedať im, čo majú robiť. Tréner musí vytvárať prostredie, v ktorom hráči rozumejú tomu, prečo niečo robia, cítia, že sú videní, a postupne preberajú zodpovednosť za tím.
Poznámka: Text pracuje s myšlienkami a citáciami z verejne dostupného podcastu Pressko s Martinom Dendisom. Citácie sú ponechané v širšom kontexte, aby nezanikol význam toho, čo v rozhovore zaznelo.
