Keď sa povie OŠK Kamenná Poruba, jedno z prvých mien, ktoré vám v spojitosti s klubom určite napadne je Majer teda Tomáš Majerčík, ktorého by som sa vôbec nebál označiť ako tunajšiu brankársku legendu.😀 V čase, keď sú prestupy a „hľadanie niečoho lepšieho“ často už aj v dedinskom futbale bežnou vecou, je Tomášov príbeh unikátom. Obetovať jednému klubu 25 rokov života, od žiakov až po A-mužstvo, to si vyžaduje charakter a vzťah k partií, s ktorou každú nedeľu zdieľate šatňu.
Tento rozhovor s Majerom pripravil Miloš Kasman pre oficiálnu stránku Kamennej Poruby. Rozhodol som sa ho však uverejniť aj tu na blogu ako hosťovský článok aby tu mal svoje miesto. Presne totiž zapadá do línie, ktorá hovorí, že šport je v prvom rade o radosti, charaktere a o ľuďoch.
Milošovi sa podarilo zachytiť nielen Tomášovu brankársku cestu, ale aj to „niečo medzi riadkami“ – tú silu partie a pokoru starého harcovníka, ktorý vie, že nedeľný futbalový zápas je len čerešnička na torte toho všetkého čo sa v klube buduje počas týždňa a za čím stojí množstvo ľudí, ktorí to robia srdcom.
Tento rozhovor vznikol len pár dní pred veľkým derby s Ďurčinou, na ktoré sa momentálne teší celá Rajecká dolina.
Pozývam vás začítať sa do príbehu brankára, pre ktorého žiadne hodenia sa za loptou nie je zbytočné.
Klasická otázka na úvod. Ako si sa dostal k futbalu?
K futbalu som sa dostal asi ako väčšina chalanov. Už na základnej škole sme začali hrávať futbal len tak pre zábavu. Postupne sme si všimli starších chalanov, ktorí už mali svoj tím, a chodili sme sa na nich pozerať.
Bolo nás toľko, že sme nakoniec založili aj tím mladších žiakov – boli sme úplne prvý ročník mladších žiakov v OŠK. Pamätám si, že som bol asi prvý z triedy, ktorý s tým začal, a postupne sa pridali ostatní. Z 21 chalanov, ktorí boli v triede nás 17 hralo futbal.
Pamätáš si na svoj prvý zápas za Porubu?
Áno, hrali sme proti Rajeckým Tepliciam-Konskej a vyhrali sme 3:1 na ich ihrisku. Vtedy som ešte hral stopéra.
Ako si sa potom dostal do brány?
Brankárom som sa stal viac menej náhodou. V doraste nám raz neprišiel brankár, tak som si povedal, že to skúsim. Vtedy sme hrali v Skalitom a prehrali sme 1:0. Ja som už však v bráne zostal.
Ako vznikla tvoja legendárna prezývka Majer?
Úprimne, ani neviem presne prečo. Mám ju už prakticky celý život, takže som si na ňu zvykol. A vlastne sa mi aj páči.
V Porube pôsobíš teda už od mladosti. Čo ti pôsobenie v Porube dalo?
Futbal v Porube mi dal naozaj veľa. Spoznal som množstvo skvelých ľudí – spoluhráčov aj fanúšikov. Naučil ma disciplíne, zodpovednosti a aj fungovaniu v kolektíve.
Kto ťa najviac ovplyvnil pri tvojich futbalových začiatkoch?
Určite náš tréner Paľo Albert, ktorý stál pri našich začiatkoch. Pomáhal mu aj Peter Jasenovský, s ktorým som si neskôr zahral aj za A-mužstvo. Práve oni nám dali tie základy.
Mal si niekedy chuť skončiť alebo odísť?
Áno, bolo aj také obdobie. Hlavne pri prechode zo žiakov do dorastu. Mal som asi polročnú pauzu a rozmýšľal som, že už nebudem pokračovať. Nakoniec ma však späť k futbalu dotiahla partia. Chodil som chalanov pozerať, chýbalo mi to, a tak som sa vrátil. A som rád, že som to urobil.
Brankárske remeslo
Čo je podľa teba najťažšie na pozícií brankára?
Najťažšie je po vyhratom zápase prejsť cez bufet bez toho, aby si si niečo nedal. 😀
Ale vážne, najťažšia je konzistentnosť. Podávať stabilné výkony každý zápas, každý víkend. Brankár si nemôže dovoliť veľa chýb, lebo väčšinou končia gólom.
Máš svoj predzápasový rituál?
Áno – kopnem si do jednej tyčky, potom do druhej a nakoniec sa dotknem brvna. To je taký môj malý rituál.
Aký máš ako brankár vzťah k penaltám?
Penalty mám rád a rád ich chytám – nemám čo stratiť, môžem len získať.
Aj ja som kopal pár penált, dal som asi 4–5 gólov, ale keď som jednu nepremenil, povedal som si, že to radšej nechám na iných.
Najsilnejšie momenty
Pamätám si, ako si v sezóne 23/24 po úvodných dvoch či troch nevydarených kolách hovoril pre TV Raj o postupe. Spomínaš si na to…..?
Jasné, že si na to pamätám, lebo tú istú otázku som dostal aj po postupe. Veril som tímu a chalanom, že ten ročník môže byť super a že skončíme minimálne v boji o postup.
Nakoniec to vyšlo a bol z toho, myslím, dominantný rok. Aj z osobného hľadiska sa mi darilo – za jarnú časť som dostal tuším len 4 góly. Najmenej sme inkasovali a najviac gólov dali. Bol to naozaj skvelý rok.
Takisto si spomínal aj Slovnaft Cup ako jeden z cieľov. Nakoniec sa to Porube podarilo – splnil si si tým jeden zo snov?
Ten cieľ som mal už veľmi dávno, lebo cez Slovnaft Cup sa dá dostať až do pohárovej Európy . Potom som to trošku prehodnotil a povedal som si, že v rámci pohára by bolo super, keby k nám prišiel nejaký prvoligista – čo sa síce nepodarilo, ale ten pohár som si nakoniec zahral a mám to zapísané v „životopise“. Takže som za to rád.
Na ktorý zápas nikdy nezabudneš?
Tých zápasov je viac ale jeden mi zostal v pamäti asi najviac. Bola to domáca výhra proti Varínu, na ktorú sa u nás spomína dodnes. Súper vtedy valcoval súťaž bez straty bodu, no my sme podali jeden z najlepších výkonov za celé obdobie, čo hrám za A-tím, a vyhrali sme 3:0. Myslím, že nás vtedy trénoval Juraj Ihnatišin, ktorý je pri tíme aj dnes. Bolo to približne pred 11 rokmi, hneď v prvej sezóne po postupe do prvej triedy. Hralo sa na jar – na jeseň sme u nich prehrali 2:1, o to viac nás tešilo, že sme im to doma takto vrátili.
Pamätám si aj úplné začiatky v žiakoch a aj prvý zápas za A-mužstvo v základe proti Hornému Hričovu, ktorý sme vyhrali 1:0.
Máš nejaký zákrok, ktorý by sa dal označiť za najlepší zákrok kariéry?
Ťažko vybrať jeden, ale ak mám spomenúť konkrétny, ktorý si teraz pamätám, tak chytená penalta vo Varíne v tejto sezóne.
Moment, ktorý by si najradšej vymazal?
Určite dávna prehra 10:0 v Kolároviciach. A potom aj zápas proti Rajeckým Tepliciam-Konskej, kde mi Martin Strhár dal gól z penalty a prehrali sme 1:2.
Vidím, že si počas kariéry dostal aj červenú kartu – za čo to bolo?
Bolo to v zápase proti Rajcu. Na konci zápasu sme ju dostali naraz dvaja – Dano Chupáň po faule a ja bohužiaľ za nezvládnuté emócie. Padli tam aj nejaké nadávky smerom k rozhodcovi, takže zaslúžene.
Sila partie
Ako by si opísal partiu v kabíne?
Máme výbornú partiu. Fungujeme spolu na ihrisku, v kabíne aj mimo nej. To je podľa mňa ideálny stav.
Kto je najväčší hecovač a zabávač?
Hecujeme sa asi všetci navzájom. Čo sa týka zábavy, patrím medzi aktívnejších – rád si do niekoho rypnem, samozrejme v dobrom.
Máte nejakú legendárnu historku zo šatne?
Tých historiek je naozaj veľa a vybrať jednu je ťažké. Väčšinou vznikajú na ukončeniach – kapitánske pásky na hlave, zabudnuté kopačky, pizza, prespávačky a podobne… to k tomu patrí.
Chodíte spolu aj mimo futbalu? Napríklad svadby, oslavy…
Áno, vieme sa stretnúť aj mimo futbalu, napríklad na pive. Chodíme si navzájom na svadby alebo robíme spoločné oslavy priamo na ihrisku.
Rovnako nás chodia v nedeľu podporovať manželky a priateľky a stretávame sa aj na ukončeniach sezóny, kde sa vždy zíde celá partia.
Nedávno si mal svadbu – ako vyzerala a akú rolu v tom zohral futbal?
Svadba bola výborná a chalani z tímu samozrejme nemohli chýbať. Bola to skvelá zábava a presne také momenty ukazujú, že nie sme len spoluhráči, ale aj kamaráti mimo ihriska. A čo sa týka podpory – musím spomenúť moju manželku Dominiku. Keby mali všetci takú dochádzku ako ona, tak nás chodí na každý zápas minimálne dvadsať. Veľmi si to vážim, lebo aj toto človeka ženie dopredu.
Pohľad starého harcovníka
Čo sa zmenilo vo futbale od čias, keď si začínal?
Najviac sa podľa mňa zmenilo zázemie a celkové podmienky. Začínali sme v unimobunkách a dnes máme kvalitné zázemie. Zmenil sa aj záujem o futbal u nás v dedine. Na zápasy chodia celé rodiny a je pekné vidieť na ihrisku ľudí rôznych vekových kategórií. To vytvára skvelú atmosféru.
Snažíš sa aj ty nejakým spôsobom motivovať mladých hráčov?
Snažím sa ich podporiť, pochváliť za dobré zákroky a podržať ich, keď sa im nedarí.
Čo by si poradil mladým brankárom?
Okrem brankárskych vecí nech trénujú aj hru nohami. Dnes je brankár prakticky ďalší hráč v poli.
A ako som kedysi ja dostal radu od pána Plevka – každý zákrok, každé hodenie sa za loptou nie je zbytočné, ale každé ťa posúva ďalej.
Aký by si opísal svoj vzťah ku klubu?
Som tu od deviatich rokov, takže prakticky celý život. Zažil som tu obrovské množstvo momentov – víťazstvá, prehry, akcie aj bežný futbalový život.
Stretávanie ľudí na ulici bolo bežné – zastavili ma, prehodili sme pár slov o zápase, s kým hráme, ako to vyzerá v tabuľke. Väčšinou mali dokonca lepší prehľad ako ja, čo ma vždy pobavilo a zároveň potešilo. Na to človek len tak nezabudne.
Aký je hlavný dôvod, že si tu vydržal prakticky celú svoju kariéru?
Hlavným dôvodom je partia a to, že ma to jednoducho bavilo. Klub mi prirástol k srdcu a pomohlo aj to, že sa mi vyhýbali vážnejšie zranenia.
Pohľad do budúcna
Máš ešte nejaký futbalový cieľ?
Asi už len dohrať sezónu bez zranenia a pomôcť tímu v súťaži.
Zostaneš pri futbale aj po kariére?
Uvažujem, že by som pomáhal pri tréningoch brankárov, pretože tréningy sú skôr zamerané na hráčov a herné situácie. Takže je dosť možné, že pri futbale zostanem.
Prípadne sa určite nájde miesto aj pri fritéze s hranolkami a grile….
Kde vidíš klub o pár rokov?
Verím, že klub bude ešte silnejší. Práca s mládežou je nastavená dobre, takže budúcnosť vidím pozitívne. A myslím si, že hráči, ktorých klub vychováva začnú postupne prekonávať naše výsledky.
Rýchlovka
Najlepší obranca pred tebou?
Pamätám si hráča, ktorý ako stopér vedel dať jasličky útočníkom – všetci vedeli, čo príde, aj útočník to vedel, a aj tak ich dostal. Ako som prišiel do A-čka, tak ani raz netrénoval. Samozrejme, je to Peter Jasenovský.
Najťažší súper?
Vždy sú to derby zápasy – keď som začínal v A-čku, tak to bol najskôr Zbyňov, neskôr už aj Rajec, Rajecké Teplice/Konská a teraz Ďurčiná.
Najlepší strelec?
Ivan Štrba – proti nemu sa hralo a chytalo veľmi ťažko, aj keď to bolo, chvala Bohu, len na tréningoch.
Umelá alebo prírodná tráva?
Jednoznačne prírodná.
Pivo po zápase?
Musí byť. 😂
Chcel by si povedať niečo na čo som sa nepýtal?
Áno, po viac ako 25 rokoch v klube a približne odhadom cez 350 zápasoch za A-mužstvo je pravdepodobne táto sezóna pre mňa posledná.
Rád by som sa rozlúčil na poslednom domácom zápase pred našimi fanúšikmi.
Zároveň by som chcel poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa starajú o chod klubu. My hráči sme mali vždy všetko pripravené – ihrisko, dresy, zázemie, občerstvenie, čisté šatne. Všetko bolo vždy pripravené, nie všade je to samozrejmosť.
Možno si to veľa ľudí neuvedomuje, ale je za tým obrovské množstvo práce. Futbal v nedeľu je už len čerešnička na torte.
Ďakujem všetkým veľmi pekne a vidíme sa v nedeľu. ❤ 😉
Autor: Miloš Kasman
