Často som v poslednej dobe riešil otázku ako v tíme vybudovať pozitívnu emóciu. Ten stav, keď sa všetci tešíme na zápas, na to ako budeme spoločne ťahať za jeden povraz, bojovať jeden za druhého a tešiť sa z toho, že ideme na ihrisku ukázať to najlepšie čo sa v tíme skrýva.
Vtedy som si spomenul na jeden zápas, kedy sme stáli proti tímu trénera Jakuba Kubiša. Jeho tím zvíťazil. Neprevalcovali nás až tak taktikou alebo fyzickou silou. Oni nás v tom zápase porazili na emócii. Stačilo, že im vyšli dve-tri veci, chytili sa a tou spoločnou energiou, ten zápas dotiahli do víťazného konca.
Preto som poprosil práve Jakuba, aby sme rozobrali práve túto tému a spoločne sa pokúsili odpovedať na otázku: Ako sa skutočne buduje emócia v kolektívnom športe?
Tréner musí vytvárať pokoj
Moja prvá otázka na Jakuba smerovala k predzápasovej príprave. Zaujímalo ma, či sa snaží chalanov pred zápasov takpovediac „nažhaviť“ aby sa na zápas tešili, boli naladený pozitívne a držali spolu.
„Ja veľmi pracujem s psychológiou a emóciou – hráčov ale aj svojou. Snažím sa nereagovať impulzívne len podľa aktuálnej situácie. Nie som typ trénera, ktorý po každej chybe automaticky kričí alebo reaguje prvou emóciou, ktorá mu prebehne hlavou. Premýšľam nad tým, akú atmosféru svojím správaním vytváram.
Mojím cieľom je, aby si hráči verili. Aby mali sebadôveru a cítili, že tréner ich v tom podporuje. Lebo najjednoduchšie na svete je niekoho zdrbať. Nájsť chybu, ukázať prstom a posadiť ho. To dokáže každý. Ale ja som vo svojej kariére nikdy nezdrbal hráča za chybu, ktorú urobil preto, že si veril. Preto, že chcel niečo vytvoriť, že mal odvahu niečo skúsiť.
Práve naopak – podporujem ich v tom. Ak to nevyjde, poviem mu: Dobre, nabudúce to vyjde lepšie.
Pred zápasom sa snažím v hráčoch navodiť pocit istoty a sebadôvery. Pretože ak hráč ide do zápasu s tým, že má niekde v hlave strach z reakcie trénera, že ak spraví chybu, zase dostane „naložené“, tak nikdy nepôjde naplno. Nikdy si nedovolí hrať odvážne.
Snažím sa k hráčom pristupovať pozitívne. Nemyslím, že robím niečo výnimočné – podľa mňa to robí každý úspešný tréner v každom športe.
Veľmi dôležité je to, ako tréner na striedačke pôsobí.
Tréner musí prinášať pokoj. Keď si nervózny ty, budú nervózni aj hráči.
Keď však vyžaruješ pokoj, hráči to cítia a vedia, že situácia je pod kontrolou.“
Nie všetci tréneri však dokážu byť na lavičke takto pokojný. Túto skupinu nazval Jakub tzv. trénermi komentátormi:
„Je to typ trénerov, ktorí komentujú úplne všetko, čo sa na ľade udeje. Každý dotyk, každú chybu, každé rozhodnutie. To čo sa deje v zápase, je predsa výsledok tréningu. Tam už sa zázraky nedejú. Náhoda ti pomôže možno dvakrát za sezónu.
Ak vieš, čo si trénoval, vieš, čo chceš hrať a čo od hráčov očakávaš, tak môžeš byť pokojný. A ja si zápas svojím spôsobom užívam. Samozrejme, má svoj vývoj – keď ideš do zápasu máš nejaký plán, zápas má nejaký priebeh, treba reagovať na situácie. Ale tréner musí byť ten, kto vytvára na lavičke správnu energiu. Stačí jedna alebo dve zlé reakcie a môžeš hráča ovplyvniť na veľmi dlhý čas. Preto sa snažím pôsobiť pozitívne a vytvárať prostredie, v ktorom si hráči viac dovolia, veria si a rastú.“
Zápas ako oslava tréningu
Pri predzápasových príhovoroch existujú dva rôzne prístupy. Jeden je postavený na tom, že hráčom tréner pripomína, aby si zápas užili, ukázali, čo sa naučili, a preniesli veci z trénigu do zápasu.
Druhý je orientovaný skôr na súpera – v štýle: „Títo dnes nemôžu vyhrať. Musíte ich rozbiť.“
Ku ktorému z týchto dvoch prístupov sa prikláňaš ty?
„Ja o súperovi prakticky vôbec nehovorím. Podľa mňa to v mládežníckom športe nemá veľký zmysel. Deti v tomto veku nepotrebujú riešiť, aký je súper, čo robí alebo prečo „musí padnúť“. To ich len odvádza od podstaty.
My sa máme sústrediť na naše veci. Na naše princípy, na veci, ktoré sme trénovali. Na to, aby sme ich dokázali preniesť do zápasu.
Predzápasový príhovor by mal byť podľa mňa hlavne o pozitívnom nastavení. O tom, čo chceme predviesť. A možno o dvoch či troch kľúčových veciach, na ktoré sa chceme sústrediť – najmä ak sme ich riešili v tréningu. Potom už ide hlavne o psychickú stránku. Nie v zmysle „choďte si to len užiť“, ale v tom, že hráči majú ísť odovzdať maximum.
Pre mňa je zápas oslavou tréningu. Je to priestor ukázať, čo sa hráč naučil. Ukázať svoj progres.
Má ísť na ihrisko s tým, že chce odovzdať maximum – bez ohľadu na to, kto stojí proti nemu. Pretože v tomto veku je súper druhoradý.“
Emócia ako dlhodobý projekt
Keď tréner pred zápasom hovorí o emócii, nastavení a o tom, ako majú hráči do zápasu vstúpiť, musia z neho podľa teba hráči cítiť, že tomu aj on sám verí? Že je súčasťou tej pozitívnej emócie aj on sám?
„Emócia sa nedá vybudovať príkazom. Nemôžeš prísť a povedať, že no tak teraz budeme mať emóciu. Takto to nefunguje. Tá emócia sa buduje dlhodobo. Musíš v celom tom tréningovom procese budovať u seba aj u hráčov vzťah k mužstvu, k hre a k tomu celému, čo spolu robíte. Vytváraš tam určité prostredie – ja tomu hovorím komunita – ktoré ťa motivuje a prirodzene v tebe vyvolá tú emóciu, že to chceš robiť. Buduješ to cez radosť, cez spoločný cieľ a cez cestu k nemu, o ktorej musíš s hráčmi neustále komunikovať, aby za tebou išli ako za svojím lídrom. Nie je to o tom, že teraz si zakričíme a príde emócia.
Pre mňa osobne nie sú emócie tie teatrálne kriky na ľade, kadeaké ceremónie, aby to navonok vyzeralo živo. Niektoré tímy to tak robia, prídu, búchajú a škriekajú…. Oukej, niekto to môže nazvať emóciou, ale pre mňa sa skutočná emócia vytvára inde. Je to napríklad ten moment, keď tvoj spoluhráč zblokuje strelu a všetci ostatní sa z toho úprimne potešia. Vtedy ste súčasťou všetkého spoločne, aj ty ako tréner spolu s hráčmi všetci, jeden za druhého. Keď niekto urobí na ľade malú, dobrú vec a všetci sa z toho tešia, lebo ideme za spoločným cieľom – to je tá emócia, ktorá sa buduje a ktorá má zmysel. Určite si nemyslím, že tréner má byť pred zápasom prehnane hlučný, aby na seba strhával pozornosť štýlom „vau, pozrite sa na mňa“. Naopak, treba pôsobiť s pokojom, ale tú správnu emóciu dať najavo v pravý čas, aby tím cítil, že sme tu všetci spolu a vieme, za čím ideme.
Pravda je taká, že emócia sa buduje rovnako, ako keď si vytváraš vzťah k športu – nie je to tak, že zajtra idem behať a zrazu k tomu mám obrovský pozitívny vzťah. Tvorí sa to postupne cez zážitky, cez tie prekonané veci. To v tebe vzbudzuje ten dobrý pocit.
Nemyslím si, že tréner, ktorý navonok najviac kričí, je ten, ktorý tým najviac žije. Často to tak vnímajú napríklad rodičia, keď vidia trénera rozhadzovať rukami a kričať, tak majú pocit, že sa o to zaujíma, ale to je omyl.
Ja najviac obdivujem trénerov, ktorí stoja na lavičke s totálnym pokojom a ten pokoj do tímu vkladajú. Skvelým príkladom je Radim Rulík, ktorý povedal, že na tréningu je extrémne emočný, pretože tam chce z hráčov vydolovať maximum a dostať ich na hranu, ale v samotnom zápase je už totálne pokojný.
To je tá cesta, ktorej verím aj ja.“
