Pri dnešnom zamyslení som sa opäť inšpiroval Adamom Truhlářom. Ten vysvetľoval na príklade talentovaného 14-ročného tenistu, že keď sa dostane do stavu 0:1 na sety a v druhom je to 1:3, je to preňho situácia, v ktorej už nemá zmysel sa snažiť a je to preňho stratený zápas. Hoci jeho súperom je hráč, ktorého by za normálnych okolností podľa predpokladov mal poraziť.
Jeho mozog však stav 0:1, 1:3 vyhodnotil ako situáciu kde už sa nemá zmysel snažiť. Prečo sa to stalo? Mal podobné zápasy v minulosti, kde podobne prehrával 1:4, 2:4 v druhom sete, doťahoval ale nikdy sa mu to nepodarilo zvrátiť. Čo pre jeho mozog znamenalo, že napriek tomu, že sa snažím najviac čo to ide, aj tak to nemá zmysel. Jeho mozog to zakódoval ako zlyhanie, lebo aj keď vykonával maximálne úsilie, nezvrátil to a zlyhal lebo prehral.
Je to ale naozaj zlyhanie?
Nie. Zlyhanie nie je snažiť sa a prehrať. Zlyhanie je prestať sa snažiť. Snažiť sa znamená trénovať bojovnosť do posledného momentu bez ohľadu na konečný výsledok. Zlyhanie je, keď sa na to tenista vykašle za stavu 1:3, hokejista za stavu 2:5 v tretej tretine a podobne…
Nedávno sme išli na hokej do Bystrice a tréner Marták mi rozprával o legendárnom zápase, keď žilinskí ôsmaci otočili zápas na MMSR proti Slovanu, v ktorom ešte v polovici zápasu prehrávali 1:7. Napokon vyhrali 9:7. Nikdy by sa to nestalo, keby to zabalili a prestali sa snažiť.
A potom sme v Bystrici hrali zápas so šiestakmi. Prehrali sme ho 10:3. Kto by sa pozrel na výsledok, povedal by si jasný zápas. Ono to však celé bolo trochu inak. Vlci boli v tom zápase lepší, vylámali si zuby na brankárovi ale nikto od brankára po posledného hráča sa v tom zápase za žiadneho stavu neprestal snažiť. Všetci bojovali až do konca.
Tréneri to samozrejme po zápase ocenili, všetkých hráčov a hráčky pochválili za bojovnosť, nasadenie, snahu a prístup s tým, že hokej je občas taký, že prehráš aj zápas, do ktorého si dal všetko. A toto robí strašný rozdiel v tom ako sa mladý hráč pozerá na zápas, ktorý prehral. Keď ty vieš, že ok, súper možno lepší, možno len efektívnejší ale dali sme do toho všetko a tréner to vie, lebo nám to povedal, tak nabudúce to skúsime znova. A kľudne to môže byť zápas, ktorý prehráš 10:3
To ako sa k tomu postavia tréneri je veľmi dôležité. Nemusíš totiž ani prehrať aby si nemal chuť sa snažiť. Keď počuješ v zápase, v ktorom síce možno vyhráš a vieš, že sa snažíš na svoje osobné momentálne maximum od trénera, ktorý nie je spokojný s jednotlivými hernými situáciami v zápase vety typu: S vami to nemá zmysel. Vy sa nikdy nič nenaučíte. Asi fakt nemáš chuť sa snažiť. Povieš si prečo by som sa snažil, keď mi tréner neverí? A keď vieš, že to prichádza často, keď sa na ihrisku niečo nepodarí, v tom momente vypínaš a ideš na 30% toho čo by si mohol, lebo vieš, že on nám sám povie, že to nemá zmysel.
Preto je pre mňa dôležité aby hráči vždy vedeli, že ich snaha má zmysel. Beriem to tak trošku ako svoju úlohu, snažím sa tie veci vidieť a pomenovať a samozrejme aj oceniť. Oni totiž potrebujú vedieť, že niekto vidí, že sa snažia. Potom sa im hrá určite lepšie. 🙂
