V podstate pol roka som sa tešil na moment, keď pôjdeme so Žilinou hrať do Banskej Bystrice. Bol to zápas, ktorý pre mňa určite nebol len ďalší víkendový výjazd. Prešlo totiž viac ako pol roka od posledného stretnutia s chalanmi z momentálne už deviateho ročníka Baranov z Banskej Bystrice. Naposledy sme sa videli na Majstrovstvách Slovenska ôsmakov, kde sme spoločne oslávili bronz. Strávili sme spolu tri dni, na ktoré dodnes rád spomínam. Ja som ich cestu mapoval, tentokrát cez písmenká, povzbudzoval ich, prežíval s nimi každý moment toho turnaja. Bola to pre mňa po rokoch prvá veľká akcia bez fotoaparátu – a možno práve preto mám na ňu také silné spomienky.
Teraz sme si to všetko chceli aspoň trochu pripomenúť. Aj keď sme sa mali stretnúť proti sebe, ja som sa na ten zápas veľmi tešil. Najskôr sme vďaka novému ligovému systému v Lige starších žiakov AA ani nevedli či si túto sezónu proti sebe zahráme, lebo treba postúpiť do spoločnej nadstavby. To sa nám so Žilinou podarilo. A tak mi tentoraz nevadilo ani skoré ranné vstávanie – budík zvonil o štvrtej ráno…. Ale presne toto sú tie dni, ktoré vedia človeka nabiť energiou – kvalitný hokej a ako bonus stretnutie so známymi tvárami. Veril som, že sa opäť udeje niečo pekné.
Udiali sa každopádne veci zaujímavé. Ten úvod som si predstavoval inak a pekným by som ho naozaj nenazval. Zápas sme totiž vyhrali skôr ako sa vhodilo úvodné buly. Chýbal totiž zdravotník. Ja tu rozhodne nie som na to, aby som hodnotil koho je to chyba. Chyba sa každopádne určite stala ale hráči či realizačné tímy to nemohli nijako ovplyvniť. Každopádne ten zápas, na ktorý som sa toľko tešil sa nakoniec oficiálne ani nehral.
Dnes mám celý deň taký zvláštny pocit z toho ako to dopadlo. Potom sme si síce zahrali ale tam už nešlo o body, a tak hoci aj tento tréningový zápas bol kvalitný nebolo to úplne ono. A ty tam potom aj cez prestávku chodíš taký zadumaný, že či sa toto muselo stať akurát dnes… Potom si povieš, že oukej mohli sme to všetci teda zabaliť a ísť domov, že buď rád, že si to chalani ťukli aspoň takto, že si môžeš pozrieť dobrý zápas.
Potom ťa práve cez tú prestávku trochu rozveselí Zeďo (Thomas Zedník) a po zápase príde Bubo (Marek Bubelíny), že no poďme si dať našu tradičnú fotku aj s Boďom (Jakub Bodnár)…😀 A tá tradícia už je celkom dlhá a je na nej vidieť že chalani rastú a ja tiež…akurát že ja len do šírky….😂
A tak nejak sme to zase celé zakončili s úsmevom, lebo aj to, že sme sa mohli po vyše pol roku stretnúť je vlastne vzácne. 🙂 A že sa stali veci, ktoré my už nemôžeme ovplyvniť je síce blbé ale s tým nič nespravíme.
A tak si nakoniec povieš, že to bolo zase fajn, lebo mať takéto kamarátstva, ktoré prežijú aj takýto zápas-nezápas, aj to že sa vidíte možno dvakrát do roka je vlastne super a asi aj veľmi vzácne. 🙂
