Ja viem, fotky tu stále sú. Ale už to pre mňa nie je ako kedysi.
Keď som sa rozhodol obmedziť fotenie (už píšem obmedziť, lebo občas ho stále zoberiem….🙂) lebo som prišiel na to, že mi to fakt zdravotne neprospieva bral som to ako takú malú katastrofu a hovoril som si, že no a čo teraz?
Veď toto bola moja úloha, moja rola.
Najskôr si uvedomíš, že môžeš byť na zápase aj bez foťáku. Že nemusíš stále niečo zachytávať, dokumentovať, nosiť.
Len sleduješ kamošov ako sa im darí. Potom sa stretnete, zasmejete a tá dobrá nálada ti vydrží ešte dlho.
Potom príde ďalší zápas. Len stojíš na tribúne a pozeráš. Nie cez objektív. Všímaš si úplne iné veci, ktoré by ti ako fotografovi určite unikli.
Pozeráš na brankára. Ako vyzerá v bráne, či je pokojný.
Či si verí. Aká bude jeho reakcia na dobrý zákrok alebo na to keď dostane gól.
A zrazu si uvedomíš, že keby si fotil, nič z toho by si nevidel.
Keby si fotil, sleduješ puk, sleduješ hru.
A keď sa vrátiš domov, čakajú ťa stovky fotiek, tisíce klikov, postproces, galéria.
Nie správa. Nie rozhovor o zápase.
Teraz máš čas rozprávať sa o tom. O zápase. Ako si ho videl ty a ako hráči. Občas niekoho povzbudiť (a občas niekto teba :)). Občas o tom niečo napísať….
A zrazu sa stratil ten tlak spojený s fotením. Upraviť, odovzdať, nespať kvôli tomu. Prvýkrát si priznáš, že takto ťa to baví viac.
Sústredíš sa na to, čo ťa zaujme, nie na to, že musíš hľadať záber, lebo pravda je, že potom z toho hokeja fakt moc nemáš.
Jasné, možno si spravíš 2-3 fotky Powershootm aby si nezabudol, že si tam bol a mal niečo do článku. A prekvapí ťa, že niekto sa poteší aj z takých. 🙂
A potom prídu momenty, keď zistíš, že jedna veta povzbudenia je pre niekoho dôležitejšia než akákoľvek fotka. 🙂
