Bolo zaujímavé byť po viac ako roku znova na zápase Prievidze proti Bilbao Basket, ktoré tentoraz prišlo už ako minuloročný víťaz Európskeho pohára.
Lenže… dať 46 bodov doma. Keď to človek vysloví nahlas, znie to ešte horšie, než to vyzeralo na tabuli. Pätnásť bodov za celý druhý polčas. Doma. Pred takmer vypredanou halou. Aj pri všetkej úcte k extrémnej kvalite súpera je to jednoducho málo a neobhájiteľné číslo. To sa nedá obhájiť žiadnymi výhovorkami.
Výsledok 46:83, ktorý išiel do sveta vôbec nevyzerá dobre.
Áno, treba povedať otvorene, že dnešné Bilbao Basket bolo objektívne silnejšie než pred rokom. Rýchlejšie rozhodovanie, lepší pohyb lopty, viac skúseností, viac pokoja. To bolo viditeľné prakticky od prvej minúty. Rozdiel v kvalite tam bol a nemá zmysel sa tváriť, že nie. Presadiť sa pod košom proti Tryggvimu Hlinasonovi (216 cm), ktorý presne vie, ako svoju výšku využívať, bolo prakticky nemožné. Obrana Bilbaa znepríjemňovala každú strelu a nič nebolo zadarmo.
A predsa – keď sa vrátim o rok späť, tak mám v sebe úplne iný pocit. Minuloročný zápas ma vtiahol viac. Nie preto, že by bol o toľko výsledkovo lepší, ale preto, že som mal pocit, že sme v hre. Že sa niečo môže stať. Že tam je emócia, vzdor, snaha udržať sa na dosah. Tento pocit som včera nemal.
A práve to je to, čo mi chýbalo najviac. Nie výhra. Nie zázrak. Ale emócia. Vzdor. Aspoň náznak toho, že sa s tým nechceme len zmieriť. Že sa to nepustí bez boja. Výsledok je jedna vec, ale pocit zo zápasu je niečo, čo si nesieš domov. A ten bol včera prázdnejší, než by som čakal.
Po tretej štvrtine to bolo o dvadsať a ja som si na tribúne hovoril, že dobre, skúsme to aspoň dohrať so cťou. Udržať rozdiel niekde okolo tohto čísla. Lenže na palubovke sa dial presný opak.
Sedem bodov za štvrtinu. Nechýbalo veľa a zápas sa skončil o štyridsať. A úprimne – o štyridsať sa to neskončilo len vďaka jednému momentu. Pár sekúnd pred koncom išiel na čiaru trestných hodov Melwin Pantzar. Druhú šestku nedal. Môžem sa mýliť, ale môj osobný pocit bol, že to nebola len nepresnosť, ale skôr ľudské gesto, že nám to jednoducho nechcel spraviť (potom ešte smečoval Alihodzić)
Bilbao bolo výborné v obrane, donútilo Prievidzu k ťažkým riešeniam, ale snaha zlomiť to spôsobom, že rozohrávač Joe Toussaint s jeho výškou asi 1,85 – sa bude opakovane púšťať sám pod kôš do nerovných súbojov s obrovským pivotom Tryggvim Hlinasonom, bola čistý nezmysel.
A tam som mal pocit, že to niekto musí zastaviť. Povedať stop. Upratať hru. Povedať, že toto nemá zmysel, že na palubovke je päť hráčov, a že keď sa nám nedarí bodovať, treba to dohrať s rozumom, nie silou. A tým niekým mal byť prirodzene tréner Garrett Murray. Môj osobný pocit je, že do toho mohol – a mal – vstúpiť razantnejšie. Nestalo sa.
Ľudskosť ako najlepšia vec večera
Je zvláštne, keď si po takom zápase uvedomíš, že najsilnejšie momenty večera neprišli z hry.
Po prvom koši sa na palubovku začali hádzať plyšáky. Pre detské domovy. Dohodnuté, odkomunikované, povolené. Jednoduché gesto, ktoré má presah ďaleko za halu. A v kontexte toho, ako zápas dopadol, to bola paradoxne najlepšia vec, ktorá sa včera stala.
O to zvláštnejšie bolo sledovať reakcie niektorých fanúšikov Bilbao Basket na sociálnych sieťach. Nechápavosť. Otázky, prečo sa to robí počas hry, prečo vôbec, prečo nie cez prestávku. Akoby sa do „top level“ profesionálneho basketbalu už ľudské gestá nehodili.
Možno pre niekoho zvonka to vyzerá, že prišla „malá Prievidza“ a robí si veci po svojom. Že to nezapadá do predstavy sterilného športového produktu. Lenže presne v tom je rozdiel.
Pre mňa je toto hodnota. Presne toto je dôvod, prečo má šport zmysel aj vtedy, keď sa prehráva. Pretože nie je len o výkone, ale aj o tom, čo po ňom zostane. A včera po ňom zostal aspoň jeden moment, na ktorý sa dalo pozerať s dobrým pocitom.
A potom prišiel ešte jeden detail, ktorý to celé krásne uzavrel. Skandovanie „Bilbao, Bilbao“ po zápase. Tradičné vzdanie rešpektu súperovi, ktoré sa v Prievidzi deje roky. Dialo sa to minulý rok, dialo sa to aj v minulosti proti iným veľkým tímom. Nie preto, že by sme fandili súperovi. Ale preto, že rešpekt patrí k športu.
Aj to niektorí ľudia zvonka nepochopili. Ale to už ma vlastne netrápi. Dôležité je, že my a všetci ľudia v Prievidzi vedia prečo to robia.
Ak mám byť úprimný, tak práve tieto ľudské momenty mi včera zachránili večer. Ukázali mi, že aj keď sa na palubovke niečo láme, hodnoty ešte úplne nezmizli. A že ten malý klub (v Európskom meradle) má veľké srdce.
