Pred Vianocami je čas spomaliť a prichádza možnosť pustiť si aj nejaký film. Keďže som mal pri výbere spoločnosť v podobe môjho kamoša Mira, voľba bola pomerne jasná – opäť sme siahli po cestovateľskej téme. Niečo čo väčšinou nesklame. Či to bol žltý cirkus s trabantmi, Eugen s Peťom na Felicii na Ojmjakone, Afrika na Pionieri… filmy, ktoré spája nadhľad, humor a hlavne cesta samotná.
V tomto duchu sme pokračovali aj tentoraz a vybrali si najnovší film Dana Přibáňa Žlutou žábou do země modrého nebe. Dopredu sme vedeli, že sa vo filme opäť objavia Marek Slobodník a Marek Duranský – dvojica, ktorá je zárukou dobrej zábavy a spontánnych situácií. Zároveň sme sa však nechali prekvapiť tým, čo príde, pretože tentoraz neboli v hlavnej úlohe trabanty.
Namiesto nich prišiel LuAZ 967 a Marekova cesta na Honde ATC.
Film ťahajú Marekovia
Priznám sa, že pred rokom som bol na prednáške Mareka Slobodníka, ktorá bola priamo spojená s touto cestou. Boli to dve hodiny skvelej zábavy. Marek má dar rozprávať – vie upútať svojim prejavom, vtiahnuť diváka do deja a preniesť ho priamo na cestu. Je to živé, zábavné a vždy máš pocit, že tam s ním aspoň na chvíľu naozaj si.
Aj pri sledovaní filmu som si uvedomil, že práve Marek Slobodník spolu s Marekom Duranským boli tí, ktorí celý film výrazne ťahali. Ich prítomnosť mu dávala dynamiku, emóciu a ľahkosť. Divák má vďaka nim pocit, že je na ceste spolu s nimi, že nesleduje len záznam, ale že je jej súčasťou.
Pri ostatných členoch posádky som mal miestami pocit, že v príbehu zostávajú skôr v úzadí. Niektorých si počas filmu človek sotva všimne, pri iných chýbala emócia, akoby tam jednoducho boli, ale nevstupovali do deja. Nemyslím si, že to bola chyba tých ľudí – skôr spôsobu, akým boli vo filme zachytení. Pre mňa osobne však celá emócia a hlavný dojem z filmu stáli práve na Marekovi Slobodníkovi a Marekovi Duranskom.
Nie je to zásadný problém. Keď už pred tým ako si ten film ideš pustiť sa najviac tešíš práve na týchto dvoch, nemôžeš byť sklamaný. Naopak, ich prítomnosť film podrží. Len by som si vedel predstaviť, že by sa viac zapojili aj ostatní, čo sa tu úplne nestalo. Napriek tomu má film ako taký svoju hodnotu – len mňa osobne nikto ďalší z posádky výraznejšie neoslovil.
Spomienka na Radka
V minulých dieloch boli súčasťou posádky – okrem našich dvoch Marekov – aj ďalší veľmi zaujímaví ľudia. Objavovali sa tam napríklad handikepovaní členovia výpravy, čo bolo pre mňa vždy silné a inšpiratívne. Každý z nich do príbehu priniesol niečo svoje. Výraznou postavou bol aj Radek Jona, ktorý dodával drive, inú energiu a šťavu.
Vo filme sa Radek objavil už na jeho začiatku, čo pôsobilo ako pekná a prirodzená spomienka. O to silnejší moment však prišiel na jeho konci. V istom bode mal Radek nahradiť práve Mareka Slobodníka, ktorý sa musel vrátiť na Slovensko kvôli očakávanému príchodu potomka. Radek mal cestu dokončiť na jeho motorke. Tesne pred tým, než sa to malo zrealizovať, sa však celý tím priamo na ceste dozvedel, že Radek, žiaľ, zomrel.
Bol to značne emotívny moment tohto filmu. Som rád, že sa táto časť do filmu dostala. Pôsobí ako dôstojná spomienka na človeka, ktorý v týchto výpravách zanechal výraznú stopu nielen ako cestovateľ, ale aj ako osobnosť.
Technická kvalita a dostupnosť filmu
Na druhej strane treba objektívne povedať, že film ako produkt – vlastne každý ďalší diel tejto série zreteľne rastie, čo sa týka kvality. V podmienkach, v akých sa tento film natáčal, je až nadľudský výkon dosiahnuť úroveň, ktorú má výsledok. Po technickej stránke teda klobúk dole.
Zároveň oceňujem aj to, že už pár týždňov po uvedení v kinách je film dostupný aj online, za rozumný poplatok – či už formou vypožičania, alebo trvalého prístupu. Pre ľudí, ktorí nemajú možnosť ísť do kina, alebo do kina jednoducho nechodia radi, je to veľká výhoda. Nemusia čakať mesiace, film je dostupný a môžu si ho pozrieť doma, v pokoji a vlastným tempom. A toto je niečo, čo ja osobne veľmi oceňujem.
Tešíme sa na Indodiesel
Film sme si teda pozreli a úprimne poviem, že po jeho skončení som si uvedomil jednu vec – momentálne sa asi ešte viac teším na ďalší film Mareka Slobodníka s názvom Indodiesel na ceste. Paradoxne ide o cestu, ktorá sa odohrala ešte pred touto výpravou, no práce na filme sa natiahli natoľko, že aktuálny film ju predbehol.
V novembri sme sa zúčastnili Marekovej prednášky a prezentácie práve k ceste s dieslovým Royalom Enfield z Indie na Slovensko. A opäť to fungovalo. Opäť sme sa nasmiali, opäť to bolo zaujímavé a pútavé. Práve tam som mal pocit, že táto zostava má obrovský potenciál. Okrem Mareka Slobodníka a Marek Duranského sú súčasťou partie aj Maťo Kochaník a ďalší člen tímu, a celé to pôsobí prirodzene, uvoľnene a veľmi ľudsky. Jednoducho partia, ktorá vie byť zábavná.
Aj preto sa na tento film dosť teším. Dúfam, že naplní očakávania, ktoré po týchto zážitkoch z prezentácií prirodzene vznikajú. Marekovo rozprávanie má totiž jednu zvláštnu vlastnosť – nikdy ho nie je dosť.
A práve preto si dovolím pridať ešte jeden tip pre tých, ktorí si chcú čakanie na film skrátiť. Chalani Rasťo Buchta a Mišo Dubovan nahrali s Marekom epizódu podcastu Vercajg, a to práve v deň, keď mal prezentáciu u nás v Rajci. Myslím si, že stojí za to si ho vypočuť, ako malý bonus k filmu, ktorý ešte len príde.
