Keď sme s Danielom Stehlíkom sedeli pred tri a pol rokom pri našom prvom rozhovore na futbalovom ihrisku v Rajci, hoci už vtedy bol víťazom Slovak Press Photo – veľa vecí, o ktorých sme sa rozprávali, bolo v rovine ambícií a cieľov. Odvtedy sa v jeho hľadáčiku vystriedali hviezdy európskeho futbalu ako aj množstvo emócii z vypredaných štadiónov. Pribudla nominácia medzi svetovú elitu vo World Sports Photography Awards ale aj každodenný drill v tlačovej agentúre.
Tento rozhovor nebude len o príjemných stránkach života fotografa. Bude to aj debata o únave či realite agentúrnej fotografie – tlaku na rýchlosť. Nakukneme za oponu agentúrneho servisu, kde fotografi posielajú fotky priamo z terénu za akýchkoľvek podmienok. Nakoniec však zistíme, že hoci sa v Danielovom živote toho za ten čas zmenilo veľa zachytávanie ľudských emócií preňho zostáva na prvom mieste.
Od nášho posledného rozhovoru uplynulo tri a pol roka čo sa u teba zmenilo za toto obdobie?
Nabral som množstvo ďalších skúseností v športovej a reportážnej fotografii. Od februára 2023 totiž pôsobím aj v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky (TASR), to je asi najvýraznejšia zmena. Splnil sa mi tak jeden z mojich cieľov a snov. Samozrejme práve to zo sebou prináša, že už nerobím len šport, pretože v agentúre sa venuješ všetkému – politike, zvieratám, spoločenskému životu, sú tam reportáže ako korčuľovanie na prírodnom ľade a podobne. Určite ma to ako fotografa posúva. Neustále sa rozvíjaš, musíš sa vedieť prispôsobiť podmienkam a vedieť nafotiť prakticky hocičo. Zároveň sa učíš rýchlo spracovať a rýchlo odovzdávať fotografie.
Bola to veľká zmena? Keďže dovtedy si sa venoval prevažne športovej fotografií?
Musel som sa samozrejme prispôsobiť množstvu nových vecí. Dovtedy pre mňa nebolo zvykom, že fotky posielaš priamo z miesta aby boli v systéme čím skôr a nehrá v tom rolu ani nepriaznivé počasie. Jednoducho tie fotky musíš odoslať čím skôr. Prinútilo ma to naučiť sa rýchlejšie fotky spracovať a fotiť tak aby fotky mali kvalitu už na výstupe, teda v tom momente keď ich odfotím, fotografa to núti nastaviť si fotoaparát čo najpresnejšie aby minimalizoval úpravy.
Vráťme sa k športu pretože ten fotíš ďalej aj v rámci agentúry. Aký je objem fotografií, ktoré zvykneš z jedného zápasu poslať do agentúry?
Záleží to od zápasu. Pokiaľ je to zaujímavý zápas napríklad európske súťaže v basketbale, tam posielam 15-20 fotiek, niekedy aj viac. Tieto zápasy majú veľa emócií, vieš striedať rôzne uhly, je tam veľa vecí, ktoré sa dajú fotiť. Ak je to „obyčajný“ ligový zápas tam kľudne stačí pokrytie 6-8 fotkami.
Predpokladám, že aj keď odovzdávaš zo zápasu menší počet fotiek stále je nutné vedieť zachytiť práve tie rozhodujúce momenty…
Určite áno, je to nutnosť. Sú to neopakovateľné momenty a ty musíš byť stále stopercentne pripravený. Nemalo by ti to ujsť. Ak o osude zápasu rozhodne jeden gól, ty ho musíš zachytiť.
Máš ako agentúrny fotograf priestor na to aby si skúšal a hľadal v rámci reportáže aj kreatívne zábery alebo tam ide skôr o „must have“ reportážne fotky?
V podstate pri športe platí, že by si mal mať určitý celok záberov, teda od širokouhlej fotky cez detail až po samotné súboje, aby to nebolo stále o tom istom. Treba to vedieť kombinovať. Pre mňa v rámci futbalu je dôležité zachytiť aj nejakú emóciu hráča či už je to radosť alebo smútok, súboje, zaujímavé momenty a poprípade divákov. Divákov ako celok fotíš napríklad najmä pri vysokých návštevách na Európskych pohároch alebo mládežníckej Lige Majstrov, dosť to všetko závisí od kontextu zápasu.
Samozrejme ty nafotíš počas zápasu viac fotiek ako len tie, ktoré nakoniec idú do agentúry. Platí to, že tam idú vždy tie najlepšie fotky?
Snažím sa vo všetkých prípadoch posielať naozaj tie najlepšie fotky, lebo tie zábery ťa reprezentujú. Aj keď sú vo vlastníctve napríklad agentúry, stále si ich autorom a je to vizitka tvojej práce.
Ako si fotograf užíva napríklad Majstrovstvá Európy vo futbale do 21 rokov?
Bolo to úžasné. Ideš na štadión, kde fotíš zápasy každý týždeň (do Žiliny) a zrazu tam prídeš fotiť Majstrovstvá Európy. Medzinárodná akcia, akreditačné procesy… Nie je to len tak, že prídeš a ideš. Bola to veľká skúsenosť a veľká škola fotografie. Mohol som zblízka vidieť ako fungujú fotografi z iných svetových agentúr a čo možno aplikovať aj do svojej tvorby. Či už sa jedná o fotky samotné alebo o technické veci – akým spôsobom posielajú fotky, ako rýchlo čo pri tom používajú a podobne.
Dostal si sa tam s nejakými fotografmi aj do kontaktu v rámci rozhovoru alebo si to skôr len odsledoval?
Skôr som to iba odsledoval, pretože každý tam mal svoje úlohy, fotila a posielala sa často krát už aj samotná rozcvička, takže všetci fotografi boli v režime fotiť-posielať v tzv. „fotografickom švungu“, takže na nejaký rozhovor moc nebol čas.
Spomínal si, že fotiť na takomto veľkom podujatí bola pre teba obrovská motivácia. Odrazilo sa to aj na tvojom nasadení?
Určite áno. Nie je to každodenná záležitosť byť na takejto akcii, takže som do toho dával maximum.
Z takého turnaja musí vzniknúť obrovské množstvo materiálu. Máš nejaký moment, ktorý ti špeciálne utkvel v pamäti?
Fotiek bolo naozaj veľa, ale paradoxne som si najviac užil úvodný zápas Gruzínsko – Poľsko, ktorý som bol len skúšobne fotiť sám pre seba. Chcel som si to jednoducho vyskúšať, zoznámiť sa s prostredím a zistiť, ako to na takomto turnaji funguje. Gruzínci vtedy prekvapivo vyhrali a ja som tam riešil zaujímavú fotografickú dilemu.
O čo išlo?
Poliaci boli jasní favoriti, ale Gruzínci hrali výborne a tlačili. Počas polčasu som sa rozhodoval, či sa nepresuniem na druhú stranu, aby som mal v hľadáčiku poľský útok. Nakoniec som zariskoval, spoľahol som sa na vnútorný pocit a zostal som fotiť Gruzíncov. Ten risk sa vyplatil – Gruzínsko v závere zápas rozhodlo. Prinieslo mi to skvelé zábery radujúcich sa hráčov, ktorí sa mi pri samotných emóciách pozerali priamo do objektívu. Bol to úžasný zážitok.
Naučil ťa tento turnaj niečo nové o športovej fotografii v medzinárodnom meradle?
Jednoznačne ma to naučilo disciplíne v rámci prípravy. Na zápasoch Niké ligy je miest pre fotografov dosť. Na medzinárodnej úrovni je to však limitované. V mnohých prípadoch ako na zimnej olympiáde alebo majstrovstvách sveta vo futbale je presne určené kde a kto sedí. Ale v tomto prípade neplatilo, že by agentúra mala vopred pridelené miesto – kto skôr príde, ten berie lepší flek. Postupne som pochopil, že musím chodiť na štadión s veľkým predstihom. Aj keď si to tam človek potom musí odsedieť. Oplatilo sa to, lebo som sa takto posúval k lepším pozíciám.
Myslíš, že keby si fotil na turnaji aj slovenskú reprezentáciu, bolo by to pre teba ako fotografa iné? Predsa len, k iným krajinám človek nemá taký osobný vzťah.
Bolo by to iné. Tie zápasy vás vedia úplne pohltiť. Či už fotím hokejovú alebo futbalovú Žilinu, alebo basketbal v Prievidzi, vždy tým tímom fandím. Keď sa útok nepodarí, som nahnevaný. Možno to na mne navonok nie je vidieť, ale v hlave si zanadávam. Nielen ako fanúšik, ale aj ako fotograf – viem totiž, že keby ten gól padol, bol by z toho perfektný záber. Keby som fotil Slovensko na veľkom turnaji, emócie by boli ešte silnejšie. Videl som zábery z Bratislavy, kde bola elektrizujúca atmosféra a plný štadión. To dodáva samotným snímkam obrovskú pridanú hodnotu.
Stáva sa ti niekedy, napríklad pri dôležitých hokejových zápasoch, že ťa atmosféra vtiahne natoľko, až sa zabudneš sústrediť na samotné fotenie?
Stalo sa mi to. Ten šport ma niekedy tak pohltí, že skoro pozabudnem, že som tam v úlohe fotografa. Ale to sa asi stane každému, kto je fanúšikom športu… V 99 % prípadoch som sa ale naučil radovať až po fotení. V hlave síce chalanom fandíš a prežívaš to s nimi, ale uvedomuješ si, na čo si tam a čo je tvoja povinnosť. To je vec, ktorú musíš splniť a až potom sa môžeš tešiť. Keď chalani dajú gól, najskôr to nafotím a až potom si niekde v úzadí zakričím „yes“.
Predpokladám, že v šatni po víťazstve je už atmosféra uvoľnenejšia.
Áno, to už je freestyle. Človek fotí všetky možné emócie, oslavy, pyro…. Napríklad z emócií z poslednej doby mám strašne rád fotky proti Crvenej Zvezde Belehrad v mládežníckej Lige Majstrov. Po víťaznom zápase a otočke z dvojgólového manka to boli úžasné emócie chalanov.
Cítiš sa byť pri fotení Vlkov a MŠK Žilina už súčasťou tímu?
Je to iné, ako keď si napríklad len fotograf na majstrovstvách Európy, kde tých chalanov vidíš iba na ihrisku a nestretávaš sa s nimi. Či už u Vlkov, alebo v MŠK Žilina, tam cítiš, že si súčasť tímu, lebo s tými chalanmi sa vidíš aj mimo štadióna, na rôznych akciách alebo v posilňovni. Máš potom s nimi iný vzťah, vzniká veľa vtipných chvíľ a som rád, že ma takto vnímajú.
Ako vyzerá týždenný plán agentúrneho fotografa. Tie športové udalosti sú dopredu dané ale predpokladám, že táto práca si vyžaduje hlavne pri aktuálnych udalostiach veľkú flexibilitu..
Každý týždeň si pripravíš určitý rozpis tém a udalostí, ale zároveň kedykoľvek v tom čase prichádzajú aj témy, o ktorých ešte nevieš vopred, ale musíš byť na to pripravený – tlačové konferencie, brífingy a pod. Môže sa to všetko teda zmeniť z hodiny na hodinu. Mnohokrát sa stane nejaká mimoriadna udalosť, ako napríklad keď som bol fotiť lietadlo, ktoré spadlo pri Bytči alebo keď v septembri prišli povodne v Čadci a na Kysuciach. Vtedy som musel hneď v skorých ranných hodinách utekať robiť reportáž z miesta, kde voda brala mosty. V agentúre sa veci dokážu vyvíjať veľmi rýchlo.
Čo sa týka postprocesu – uľahčuje ti prácu tento režim, kedy to musíš rýchlo odovzdať? Máš viac času, alebo edituješ do noci?
Editujem stále do noci, lebo tej práce je teraz viac než dosť. Má to ale aj svoje výhody. Jednou z nich je že som sa naučil rýchlo spracovávať fotky a nastavovať fotoaparát priamo na určitú výstupnú kvalitu. Dosť mi to uľahčuje záverečný postproces. Nemusím sa potom trápiť vyťahovaním detailov z podexponovaných záberov. Nastavujem si fotoaparát tak, aby to bolo hneď použiteľné, ale samozrejme, ako každý fotograf dodávam tomu svoj vlastný rukopis.
Keď ideš na nejaký míting alebo tlačovku tam je to na rozdiel od športovej fotky statické. Vie sa človek prepnúť a niečo tam vymyslieť?
Povedal by som, že to nie je celkovo obľúbené fotenie. Predsa je to statika, kde sa nič nedeje. Ale pokiaľ to nie je tlačovka, ktorá je fakt niekde v neatraktívnom prostredí, kde sa nevieš ani vyhrať, tak sa sústredím na rôzne uhly, hrám sa s tým, sledujem gestá, mimiku… Aby to nebola len obyčajná, odfotená tlačovka, ale aby som do toho priniesol niečo viac.
Nedávno si strávil dva dni v tuneli Višňové. Čo sa dá fotiť v tuneli?
V nedeľu bol Deň otvorených dverí (Deň otvoreného tunela) a to bolo nesmierne fotogenické. Ako som tam prišiel, ani som nemusel premýšľať nad fotkami, aj keď som mal samozrejme nejakú predstavu. Išlo to samo. Jeden pán, čo si tam fotil nápis tunela, alebo ľudia, čo si robili selfíčka a dávali si pusinky… Musíš si všímať detaily celkovo čo sa tam deje. Bol tam plný tunel ľudí, bolo to výborné fotenie.
O 24 hodín neskôr to už bolo oficiálne otvorenie za účasti predsedu vlády, ministra dopravy a ďalších. Tam to už bolo o niečom inom. Už sa nezameriavaš len na tunel, ale napríklad na policajné autá, mimiku a gestá politikov, detaily… Tam sa s tým už viac hráš.
Keď vidím na Instagrame, že tam dáš fotky politikov, tak sa vždy zamyslím nad tým, že ten fotograf sa musí vedieť odosobniť od svojich preferencií….
Určite áno. Či už fotíš politikov, protesty, alebo športové tímy, ktorým nie úplne fandíš. Nemôžeš premýšľať: „toto chcem, toto nechcem, toto dám, toto nedám“. Si tam na to, aby si zobrazil realitu takú, aká je, bez vlastných emócií. Prinesieš zábery, dokumentáciu a si spokojný.
Poďme k fotke, s ktorou si uspel v súťaži World Sports Photography Awards. Bola to fotka žilinských hokejistov pri bráne na „širokáč“. Povedz nám o tomto úspechu viac. Aká bola konkurencia a čo pre teba znamená, že si sa dostal do finálovej nominácie?
Išlo o súťaž World Sports Photography Awards. Je to celosvetová fotografická súťaž zameraná primárne na športových fotografov, podporovaná spoločnosťou Canon.
Zúčastnilo sa jej viac ako 4 100 fotografov zo 123 krajín sveta, ktorí zaslali celkovo 23 000 fotografií. Ja som sa dostal do finálneho výberu, kde je v jednotlivých kategóriách približne 30 až 40 fotiek. Je to úžasný pocit. Priznám sa, že som vôbec nedúfal, že sa dostanem až do finále.
Pozeral som sa na to ako na ‚Mission Impossible‘ a príliš som tomu neveril. Predsa len toľko fotografov, toľko fotografií a nejaký Dano z Rajca by mal byť vo finále? Prišlo mi to neuveriteľné.
Potom v jeden piatok pred Vianocami som sa vrátil z posilňovne a pri odomykaní bránky mi pípol e-mail: ‚World Sports Photography Awards finalist Daniel, gratulujeme. Bol som neskutočne nadšený, hneď som obvolal celú rodinu. Možno to niekomu príde ako klišé, ale pre mňa má takáto nominácia cenu zlata. Nedeje sa to každý deň a je to úžasný pocit takto obstáť vo svetovej konkurencii.
Zapájaš sa do podobných súťaží často?
Snažím sa. Ale nie je to ani tak kvôli výhram, skôr zo zvedavosti – ako obstojím a ako to vníma porota. Je to predsa len subjektívne. Každý to hodnotí inak.
Dáva ti takýto úspech kredit do budúcna? Napríklad keď žiadaš o akreditáciu?
Ak žiadaš o akreditáciu a pýtajú sa na tvoju tvorbu a skúsenosti, tak tá súťaž ti kredit dodá. Je to skôr taký všeobecný verejný kredit, že si bol súčasťou nominácie alebo si vyhral. Pri samotných akreditáciách je to však hlavne o skúsenostiach a o tom, pre koho ideš fotiť.
Medzičasom si mal aj autorské výstavy. Aký je to pocit vidieť ľudí, ako si prezerajú tvoju prácu?
Mám z toho obrovskú radosť, že môžem vystavovať niečo, čoho som autorom. Človek niečo tvorí, stáva sa svojím spôsobom súčasťou dejín a potom tú prácu prezentuje ľuďom.
Vždy som vďačný za príležitosť vystavovať, či už sám alebo spolu s otcom. Keď potom príde spätná väzba, že sa to ľuďom páči – ako napríklad teraz otcovi písali fanúšikovia florbalu po výstave v Rajci – je to krásny pocit.
Vybrať 50 či 60 záberov z tisícok fotografií musí byť veľmi náročné. Ako vyzerá ten proces selekcie?
Je to obrovsky ťažké. Keď máš za sebou veľa fotení a kvantá záberov, hrabeš sa v tom a uvažuješ: táto áno, táto nie. Radím sa doma aj externe, ktorým smerom sa vydať. Je to namáhavé. Sú však aj snímky, o ktorých viem na prvú, že tam musia byť. Za ten rok sa ti niektoré zábery tak vryjú do pamäti, že tvoria základ výstavy. Tie idú ako prvé a zvyšok k nim potom už len dolaďujem.
Kde končia tie veľkoformátové fotografie po tom, čo sa výstava skončí?
Zatiaľ u mňa v skrinke a čakajú na ďalšiu príležitosť. Mám ich odložené. Napríklad minulý rok ma oslovili z Univerzitnej knižnice aj univerzity v Žiline, tak som z nich vyseparoval tie najzaujímavejšie a niečo aktuálne som nechal dotlačiť. Pár kúskov už skončilo aj u známych doma. Keď vidím, že fotografia niekomu spraví úprimnú radosť a vystaví si ju doma, teší ma to viac, než keby som ju mal schovanú niekde v poličke.
Tvoje fotky sa objavili aj v novej knihe Roba Kaššu o histórii žilinského hokeja…
Je to pre mňa obrovská pocta. Táto kniha mapuje storočnicu hokeja v Žiline a bude tu ešte dlho po mne. Moje fotky sa tak stali súčasťou historickej chvíle. Hoci je tam viacero autorov a Robo čerpal aj z archívnych záberov z čias, kedy som ja ešte nefotil, byť súčasťou takejto významnej publikácie je pre mňa česť.
Keď sme pri histórií… Čoraz viac fotografov sa vracia k filmom. Vracia sa analógová fotografia do módy?
Určite áno. Klasická filmová fotografia teraz dostáva druhý dych. Vidím to aj u svojich kolegov, ktorí sa k analógu vracajú. Je to skvelé obohatenie našej práce.
My s otcom sme dali dohromady Zeiss Ikon Ercona 2 z roku 1948. Je to formát 6×6 a má to úplne iné čaro. Človek pri tom neprodukuje milióny záberov. Musíš sa zastaviť a zamýšľať sa nad tým, čo a ako odfotíš.
Je to čistý oddych. Ten proces, kedy dofotíš film, ideš ho vyvolať a s napätím čakáš na výsledok, je neopísateľný. Keď vidíš, že sa to podarilo, je to oveľa silnejší pocit ako pri digitále.
Vie si agentúrny fotograf nájsť čas na oddych?
Je to veľmi náročné, pretože stále sa niečo deje. Najmä v športe, kde futbalová liga končí neskoro a nová sezóna začína veľmi skoro je toho voľna minimum. Oddych si viem dopriať ale vždy je to o dohode a hľadaní termínov medzi zápasmi a podujatiami.
Viem, že minulý rok ste dosiahli v rámci Cvak.sk rekord v počte fotení…
Spoločne s otcom sme mali takú intenzívnu šnúru, že v roku 2025 sme zaznamenali celkovo 321 fotení. Dúfam, že to nebudeme posúvať ešte vyššie. Tých 321 bol naozaj vrchol. Išli sme dá sa povedať, na hranu síl – fyzických aj psychických. Človeku sa to nezdá, ale priemerne to vychádza na fotenie takmer každý deň. Boli však aj dni, kedy sme mali tri či štyri fotenia za deň, a to už telo začalo dávať spätnú väzbu. Prichádzala únava a vyčerpanie.
Nebojíš sa pri takomto nasadení syndrómu vyhorenia?
Snažím sa tomu predchádzať. Aj keď to znie pri tom počte fotení úsmevne. Snažím sa organizovať si čas tak, aby som mal priestor na oddych. Aspoň jeden deň voľna medzi foteniami mi pomôže resetovať sa. Pomáha mi čítanie kníh alebo návšteva posilňovne, kde naberiem novú energiu a môžem ísť ďalej.
Aké sú tvoje plány a ambície pre tento rok?
Chcem sa neustále zlepšovať a prinášať do fotiek novú inšpiráciu. Čerpám ju napríklad z NHL. Sledujem, aké zábery sa tam tvoria a čo nové by sa dalo aplikovať u nás, či už vo futbale, hokeji alebo basketbale. Chcel by som priniesť veci, ktoré sa v našej lige ešte nerobia, ale všetko je to o komunikácii a doladení detailov. Ak sa to podarí, tak zrejme až od začiatku ďalšej sezóny
V minulosti sme spomínali aj zimnú olympiádu. Je to pre teba stále lákavý cieľ?
Určite áno. Chcel by som si atmosféru zimnej olympiády aspoň raz v živote vyskúšať. Chalani z agentúry síce spomínali, že ten režim a fungovanie tam je extrémne náročné, ale láka ma to.
Máš ešte nejaké iné vysnívané méty vo svete športovej fotografie?
Mojím snom je fotiť majstrovstvá Európy alebo sveta vo futbale, prípadne MS v hokeji. A samozrejme, nafotiť si zápas NHL, to by bolo skvelé.
Tento rozhovor potvrdil, že moderná športová fotografia v agentúrnom podaní je súbojom s časom. Nakukli sme za oponu agentúrneho servisu, kde sa čaká na moment, ktorý musí byť v systéme okamžite. Dano nám však ukazuje, že aj pod nánosom tisícok digitálnych dát stále bije srdce fotografa, ktorý hľadá v tvárach hráčov a fanúšikov to najdôležitejšie – skutočnú emóciu. Jeho príbeh je dôkazom, že ak človek k svojej práci pristupuje s pokorou a neustálou chuťou učiť sa od najlepších, výsledok sa dostaví a sny sa plnia.
☕ Pozvať autora na kávu
Tento rozhovor vznikol s časom, energiou a chuťou robiť kvalitné športové texty. Ak chcete podporiť vznik ďalších, môžete ma pozvať na kávu tu:
☕ Pozvať na kávu
