Keď som prestával fotiť, myslel som si, že hlavným dôvodom je zdravie. Chrbát, krk, stále sedenie za počítačom, a tak, že mi to jednoducho neprospieva. Postupom času sa ukázalo, že to bola len jedna strana mince a že to vyhorenie, ktoré u mňa z fotenia nastalo bolo spojené aj s niečím iným. Mal som totiž trošku problém nastaviť si a držať hranice.
Ono je rozdiel odfotiť jeden zápas za týždeň a odfotiť ich 5 za víkend, nedajbože ak sa hrá ešte aj v strede týždňa občas aj 7 za týždeň. A ja som tak trochu blbý v tom, že ak je to len trochu možné chcem každému pomôcť, a tak sa snažím často prísť na to ako by sa to dalo všetko stihnúť ale v istom bode ma to začalo dobiehať. Ty vieš, že povedzme 3 zápasy za víkend sú relatívne OK ak máš potom aspoň dva dni voľno, že to v pohode stihneš a aj si nejako medzitým oddýchneš a budeš mať čas na seba. Lenže zrazu ti napísal, ten alebo tamten kamarát, dlho si s ním nebol alebo si ich dlho nefotil a videl si, že teoreticky by sa to dalo. A ty ho nechceš sklamať všakže, lebo veď to nejako dáš. Však dáš, len potom už fakt nemáš žiadny čas na seba. A skončí to nejakým poďakovaním, že si prišiel alebo poďakovaním za fotky a ty si vlastne spokojný, lebo si urobil radosť a vlastne si si to aj užil ale pri tej predstave čo ťa doma čaká máš pred očami čistú hrôzu, že zas celý týždeň presedíš pri počítači.
Teraz som fungoval v takom nejakom režime, že som sa snažil fotiť minimálne, povedzme raz za mesiac, keď som sa na to cítil a mal som chuť. A bolo mi lepšie. Na hokej, do KNM či do Poruby som chalanov chodil hlavne podporiť, pomôcť atmosfére a tak… Bez fotiek a som rád, že chalani to chápali, ja som sa snažil hľadať pozitívne veci, povzbudiť podporiť, občas niečo napísať a tak.
Tento víkend bol ale trochu iný. V sobotu som fotil dorasty v KNM, keď už oba vyhrali tú ligu a odovzdávali im poháre. Bolo to fajn ale v druhom zápase už som cítil opäť chrbát, takže telo ti dalo znamenie, že s foťákom v ruke pri ihrisku to už fakt nie je pre mňa ani po tej zdravotnej stránke.
V nedeľu sme to teda skúsili inak. Doniesol som foťák do KNM, ja som zápas sledoval z lavičky zatiaľ čo Jindro fotil aby chalani mali aspoň nejaké fotky, lebo si ich za celú sezónu určite zaslúžia s tým, že ja to doma potom potriedim. Podobný scenár sa zopakoval poobede v Kamennej Porube kde fotil Miloš. V pondelok som išiel fotiť do Nededze prípravku na plagát, lebo som sľúbil, že jedno malé fotenie ešte zvládnem, keď som ešte nevedel že budem mať takéto nápady… 
A zrazu som sa ocitol presne tam kde som nechcel byť, teda tak trochu v minulosti. V tom nekonečnom, otravnom postprocese, zaseknutý za počítačom. V sobotu som začal upravovať dorast, v pondelok sedemnástku, v utorok U14ku… v stredu Porubu a tie fotky na plagát….a skončil som presne v stredu o 15:08. Do stredy 15:08 som celý čas nerobil nič iné ako upravoval fotky a prišiel som zase iba na to, že takto už fakt fungovať asi nechcem. A vlastne aj na to prečo ma to vtedy prestalo baviť a nedalo sa to tak ďalej ťahať. A že toto asi tiež nebude dlhodobo fungovať a budeme to musieť vymyslieť nejako inak.
Lebo si sa narobil na fotkách z Poruby a ty považuješ Kamennú Porubu za svoj ostrov relaxu.
A potom si zase pripomenieš, prečo tak rád chodíš do Poruby. Kvôli ľuďom a kvôli tomu, že tam nič nemusíš. Že tam podporíš kamošov jasné ale nemusíš nič. Stačí len tam prísť, pozrieť si futbal a potom ísť s pánom trénerom na tlačovku… a tie máš vlastne najradšej…. 
A som vlastne rád, že tie tlačovky s Martinom sa vrátili.
Túto bundu mi venoval, keď končil s tým, že už ju nebude potrebovať ale som rád, že je späť. Aj keď, keby som mu ju teraz vrátil, asi by zistil, že z nej vyrástol…
A tak vlastne vznikajú z Poruby tie najlepšie texty. Lebo tam nie je žiadny tlak. Minule som hovoril Ferovi, že hoci som študoval žurnalistiku neviem si predstaviť, že by som robil v novinách. Neznášam, keď na mňa niekto tlačí, že toto treba dovtedy a dovtedy alebo teraz napíš o tomto. Spravím to ale väčšinou to stojí za prd. Najlepšie texty vznikajú tak, ako o tom hovoril aj Adam Truhlar – Sport Neuropsychologist, keď písal svoju knihu.
Pozeráš ten zápas a v hlave ti idú kadeaké myšlienky. Ty ich vnímaš ale necháš ich prejsť hlavou potom ideš na tlačovku a tam sa všeličo k tomu doplní. Na druhý deň si sadneš k počítaču a prsty ti idú samé po klávesnici a ten veselý, v rámci možností úsmevný a pozitívny post z Kamennej Poruby väčšinou napíšeš do desiatich minút.
A tam si vždy autentický. Pretože sa tam vždy tešíš, a aj keď to nevyjde vieš nájsť niečo dobré. Inokedy je to možno ťažšie, a tak nie každý zápas u mňa znamená článok, post alebo niečo. Neznášam tlačiť veci na silu a tak nie každý zápas končí výstupom. Radšej dva autentické posty ako desať na silu….
A preto, možno nepíšem vždy a nepíšem možno až tak veľa ako som aj sám čakal. Možno som mal predstavu, že keď založím web, prestanem fotiť, každý týždeň napíšem nejaký rozhovor. A za rok a pol som ich napísal asi deväť. Málo ale hovorím si, keď už tak nech to stojí za to. Chcel som si dať na nich záležať a myslím, že sú fajn.
Lebo sú autentické, prišli samé od seba a práve také veci sú tie najlepšie.
