Na jednom z posledných zápasov som si všimol spôsob, akým jeden hráč prišiel na ihrisko.
Nebolo na ňom vidieť nervozitu ani snahu niekomu niečo dokazovať. Nepôsobil, že rieši výsledok zápasu, tabuľku alebo to, čo sa o ňom bude hovoriť po zápase. Vyzeral tak, že prišiel hrať pre seba a preto, že ho to baví.
Možno to znie ako úplná samozrejmosť. Čím viac času však človek trávi okolo športu, tým viac si uvedomuje, že to až taká samozrejmosť nie je.
Mnohí hráči dnes prichádzajú na ihrisko s rôznymi očakávaniami. Na jednej strane sú to očakávania rodičov, trénerov a okolia. Niekedy sú to veľké ciele, ktoré si nastavili samotní hráči.
A tu sa dostávame k otázke, ktorá je podľa mňa v športe oveľa dôležitejšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Prečo vlastne hráš?
Prečo vlastne robíme to, čo robíme?
Keď som sa nedávno zúčastnil kurzu Sportmentor, ktorý viedol Marián Jelínek, vysvetlil našu motiváciu k činnosti takto:
Človek podľa neho koná v zásade z dvoch dôvodov.
Prvým je externá (vonkajšia) motivácia. Robíme niečo preto, že sa to od nás očakáva. Pretože to povedal tréner, rodičia alebo okolie. Pretože chceme dosiahnuť výsledok, získať uznanie, peniaze alebo úspech. Je to motivácia zvonka – logická, racionálna, ale často krátkodobá.
1.Externý dôvod (morálne–vôľová motivácia)
- Konám, lebo sa to má. Lebo mi to niekto povedal. Lebo sa to odo mňa očakáva.
- Motivácia je zvonka – rodičia, tréner, okolie, spoločenské normy.
- Môže byť sprevádzaná tlakom, výčitkou alebo pocitom povinnosti.
Druhým dôvodom je interná (vnútorná) motivácia. Robíme niečo jednoducho preto, že nás to baví. Pretože nám to dáva zmysel a prináša radosť. Impulz neprichádza zvonka, ale z nášho vlastného presvedčenia.
2.Interný dôvod (radosť, záujem – implicitná motivácia)
- Konám, lebo ma to baví. Lebo cítim radosť a vnútorný zmysel.
- Motivácia prichádza z vnútra – impulz vychádza z osobného presvedčenia a záujmu.
- Je to forma autentickej, dlhodobo udržateľnej energie.
Príklad: Hráč si ide sám zakopať alebo číta o športe, ktorý má rád, bez toho, aby ho k tomu niekto nútil.
Jelínek to vystihol touto vetou:
„Explicitnosť bez implicitnosti nevedie k silnej akcii.“
Inými slovami – samotný cieľ alebo logické vysvetlenie nestačí. Ak chýba radosť z činnosti, energia sa skôr či neskôr vytratí.
Keď som si túto myšlienku premietol do športu, začal som si všímať jednu vec. Veľa mladých športovcov dnes veľmi skoro premýšľa o cieľoch. Chcú sa dostať do veľkých klubov, chcú hrať profesionálne ligy, chcú mať veľké kariéry.
Na tom samozrejme nie je nič zlé.
Lenže niekedy sa stane, že cieľ je príliš veľký a príliš vzdialený, a potom radosť z každodenného tréningu a zo samotnej hry zostane niekde v úzadí.
A pritom práve tá je často tým najdôležitejším zdrojom energie.
Dôraz na radosť
Zaujimavý vhľad do tejto témy prináša aj hokejový tréner Jakub Kubiš.
„Ja nemám rád slovo motivácia. V prvom rade ťa to musí baviť a musíš mať z toho radosť – lásku k športu a k tej činnosti.“
- Odmieta externú motiváciu cez odmeny.
- Základom úspechu je vnútorná radosť a láska k činnosti.
„Všetci úspešní ľudia sú úspešní nie preto, že chceli byť slávni a bohatí, ale preto, že milovali to, čo robia.“
- → úspech ako dôsledok.
Hneď a veľa
„Dnes veľa chalanov (a ich rodičov) chce výsledky hneď. Chcú kariéru, slávu, ale nie sú ochotní nič preto urobiť.“
- Dieťa často preskakuje fázu objavovania a radosti z hry.
- Deti sú tlačené do výkonu skôr, ako si stihnú šport obľúbiť.
„Ak ťa nebaví cesta k cieľu, tak ten cieľ nikdy nedosiahneš.“
- Ak chýba radosť z každodennosti, je vysoké riziko vyhorenia, demotivácie, straty vzťahu k športu.
Radosť ako základ
V športe sa dnes veľa hovorí o cieľoch, kariére a úspechu. Mladí hráči majú vízie veľkých líg, reprezentácie alebo profesionálnych zmlúv. To všetko je prirodzené. Každý športovec chce niečo dosiahnuť.
Niekedy sa však zabúda na niečo oveľa jednoduchšie.
Na radosť z hry.
Keď hráč príde na tréning preto, že musí, keď ide na zápas s obavou z chyby alebo s pocitom, že nesmie sklamať, šport sa postupne mení na povinnosť. A keď sa z hry stane povinnosť, energia sa skôr či neskôr vytratí.
Naopak, keď je základom radosť z toho, čo človek robí, všetko ostatné môže prísť prirodzene. Tréning, zlepšovanie, úspech aj výsledky.
Možno práve preto sa niekedy oplatí vrátiť k tej najjednoduchšej otázke.
Nie kam sa chceme dostať o desať rokov.
Ale prečo vlastne dnes prichádzame na ihrisko.
Ak je odpoveď že nás to baví a chceme hrať – je to často ten najlepší základ, aký môže športovec mať.
