Keď Tomáš Majerčík dokončil svoj rozhovor s Milošom, ktorý bol prvým zo série profilových rozhovorov hráčov OŠK Kamenná Poruba, dostal úlohu vybrať ďalšieho respondenta. Jeho voľba padla na kamaráta a ďalšieho domáceho matadora Františka Bielika.
Keďže bol Fero ale počas sezóny či už pracovne alebo futbalovo vyťažený priestor na rozhovor s ním vznikol až počas letnej prestávky. Hovorí sa, že na dobré si treba počkať a ja som rád, že sme sa dočkali. Myslím, že tento rozhovor totiž nesie presne ten odkaz, ktorý sa Fero snaží napĺňať či už na ihrisku ale aj mimo neho.
Hráč, ktorý zažil v Kamennej Porube omnoho ťažšie podmienky v časoch keď areál nebol ešte ani zďaleka tak vybudovaný totiž vie, že to, čo majú v Porube dnes nie je samozrejmosť a treba si to vážiť a starať sa o to. Sám sa teda nebojí priložiť ruku k dielu vždy, keď sa niečo deje.
Ako hráč áčka pravidelne navštevuje zápasy mládeže. Hoci mu na pomoc s trénovaním nezostáva čas, nebráni mu to prísť podporiť nastupujúcu generáciu a tešiť sa z jej úspechov.
Jedna z najdôležitejších myšlienok, ktorá v rozhovore odznela viackrát hovorí o tom, aké je dôležité spoznať svojich spoluhráčov po ľudskej stránke a aký veľký vplyv to môže mať na to čo sa na ihrisku následne odohráva. Že človeku sa potom ľahšie žije s mužstvom a odovzdáva pre kamarátov na ihrisku maximum. Fero je presne tento vzácny typ hráča, ktorý žije nielen s mužstvom ale aj s celým klubom.
Fero, ty patríš ešte do staršej generácie než Filip. Ako si spomínaš na svoje začiatky v Kamennej Porube ty?
Keď som začínal v žiakoch, bolo to niečo úplne iné ako dnes. Koľkokrát sme si pred zápasom museli sami pohrabať ihrisko. V sobotu ho pokosili traktorom a v nedeľu sme namiesto rozcvičky dostali hrable. Najprv sme si museli ihrisko pripraviť a až potom sme išli hrať.
Trávnik určite nebol taký pekný ako teraz. Keď sa dnes pozrieš na šestnástky, všade je tráva. Vtedy tam bola jama. Od päťky skoro až po šestnástku. Keď pršalo, boli tam hotové lázne. Pamätám si, že sa tam často sypali piliny, aspoň do päťky, aby vytiahli vodu. Ale keď si do toho spadol tvárou, nebolo to nič príjemné.
Kosilo sa normálnym traktorom s bubnovou kosačkou, ako keď kosíš lúku. A hrabalo sa ručne. Nebolo to ako dnes, že to prejdeš kosačkou všetko je hotové.
Spomínaš ako to vyzeralo s prácami na ihrisku. Teraz je areál v Kamennej Porube už pekne vybudovaný ale určite si pamätáš aj na pôvodné šatne a zázemie…
Áno. Staré unimobunky boli hrozné. Pamätám si, že ich aj podopierali drevami, aby nám to tam nespadlo na hlavu. Nekúrilo sa tam. Boli to úplne iné podmienky ako máme dnes.
Keď sme potom hrávali dorasteneckú piatu ligu a chodili po iných ihriskách, tam som videl, že inde už majú vybudované areály, pekné šatne a lepšie zázemie. U nás to vtedy ešte také nebolo.
Počul som aj historky o tom ako ste sa kedysi schovávali v paneloch pri starých šatniach….
Áno, tie panely boli na mieste, kde sú dnes nové šatne. Boli tam uložené veľmi dlho, popri starých unimobunkách. Na starých fotkách ich ešte vidno. Schovávali sme sa tam. To boli také staré porubské časy.
Keď si zažil aj tieto časy a povedzme, že trochu partizánske podmienky, človek si asi viac váži, čo dnes v areáli je…
Určite. Keď si zažil tie staré časy a podmienky, ktoré tu boli, váži si to čo sa tu vybudovalo inak. Zároveň si uvedomuje, že sa o to treba aj starať. Aj preto som v partii, ktorá okolo ihriska pomáha, keď treba.
Aj na tento rozhovor si prišiel práve po tom čo si dokosil ihrisko….
Áno, kosenie je dobrá robota. Je to pre mňa taká oddychovka.
Koľko ti trvá pokosiť ihrisko?
Dnes som kosil päť hodín. Hlavné ihrisko, bočné ihrisko aj hasičskú dráhu. Keby som mal zobrať celý areál aj s plochami okolo, bolo by to ešte asi o hodinu viac. Ale musel som vrátiť obecnú kosačku, lebo zatvárali dvor. Tráva už bola veľká, všetko je nahnojené, takže toho bolo dosť.
Vraj už ale máte aj robotické kosačky. Nebojíš sa, že nebudeš mať čo robiť? 😀
Áno, máme dve nové robotické kosačky. Ja som ich ešte v akcii nevidel ale už mi posielali nejaké videá, doťahovali si ma, že som prišiel o robotu… Ale robota sa vždy nájde. Roboty kosia hlavne hlavnú plochu. Bočné ihrisko, okolie a ďalšie veci ostávajú na nás.
Pomáham ale aj s inými vecami. Keď sú brigády, keď sa niečo opravuje, upratuje alebo zveľaďuje, tak prídem. Či sa robí lavička, upratuje areál, alebo treba niečo okolo ihriska, vždy je čo robiť.
Na ihrisku teda tráviš naozaj veľa času…
Bývam asi 150 metrov od ihriska. Keď sa tam niečo deje, počujem to a hneď tam dobehnem.
Nelákalo ťa napríklad aj trénovanie mládeže?
Jaro Hodás ma volal, keď začínal so žiakmi. Aj keď to už mal rozbehnuté, pýtal sa ma, či by som nechcel pomôcť. Ale časovo mi to nevychádza. Cez týždeň často nie som doma, chodím pracovať do zahraničia, takže by som to nevedel robiť pravidelne.
Napriek tomu sa chodím na žiakov pravidelne pozrieť. Nemusíš ich ani trénovať, aby si videl, ako sa zlepšujú. Poznám deti, ktoré prišli a na začiatku im to veľmi nešlo. Chýbal im pohyb, istota, možno aj nejaký základ. A za jednu sezónu spravili obrovský pokrok.
Ten progres je vidieť. Niektorí majú naozaj talent, možno to na začiatku ani sami nevedeli, že im to tak pôjde. Museli chvíľu vydržať. Potom sa začali zlepšovať a aj si viac veriť.
Celkovo sa mi páči, ako to teraz s mládežou v klube funguje.
Ty si v Kamennej Porube taktiež strávil celú svoju futbalovú kariéru od žiakov cez dorast až po áčko. Pamätáš si ešte na svoj prvý zápas za mužov?
Úprimne, prvý zápas si už nepamätám. Je to dávno. Do mužov som išiel z dorastu skôr, ale na začiatku som toho veľa neodohral. V prvej alebo druhej sezóne som si roztrhol väzy v kolene.
Zranenia sa ti teda nevyhli.
Veru nie. Mal som zranené koleno aj rameno. Futbal je raz taký, občas si niečo vypýta. Ale vôbec nad tým nerozmýšľam. Zraniť sa môžeš aj v práci, doma alebo na túre. Patrí to k športu.
Momentálne už patríš k najskúsenejším hráčom v tíme. Je náročnejšie udržať sa v kondícii, keď je človek starší?
Je. Najviac to cítim po sezóne alebo keď mám dlhšiu pauzu. Ak pár týždňov nič nerobím a potom idem behať alebo trénovať, hneď to na sebe cítim. Regenerácia už nie je taká rýchla.
Keby som chodil iba na zápasy a netrénoval, nedal by som to. Trénujeme dvakrát do týždňa a aj to je pre mňa niekedy málo.
Minulý rok som mal pred sezónou voľnejšie obdobie a chodil som na všetky tréningy. Niekedy sme mali aj tri do týždňa. Vtedy som sa cítil oveľa lepšie a aj zranenia sa mi viac vyhýbali.
Chodíš si teda občas zatrénovať aj individuálne, napríklad zabehať si?
Behanie veľmi nemusím. Radšej skáčem na švihadle. Behanie ma baví skôr v kolektíve na tréningu. Tam ťa potiahne partia. A keď je niekto pomalší, podpichujeme sa a človeka to potom naštve a pridá.
Keď na ihrisku dobehneš alebo obohráš mladšieho hráča, povzbudí ťa to?
Jasné, že to človeka povzbudí. Na krajoch väčšinou hrávajú mladí chalani, rýchli hráči. Starší sú skôr v strede, rozdávajú lopty a upokojujú hru. Tí mladí na krajoch vládzu behať, sú rýchli.
Potom určite aj tá povestná cigaretka po zápase chutí lepšie. Neriešil si niekedy životosprávu v tom zmysle, že by si sa snažil dávať si na ňu pozor ako športovec?
Nie. Cigaretka musí byť. U mňa to bolo vždy také svoje. Pred zápasom aj po zápase. Dnes ti klub dá po zápase aj pivo ako odmenu. Kedysi to tak nebolo. Museli sme si ho kúpiť alebo priniesť. Dnešok sa s minulosťou nedá porovnať, podmienky sú oveľa lepšie.
Čo sa týka výsledkov mužstva, táto sezóna bola náročná. Možno aj tá minulá bola náročná, pritom keď ste postúpili do ligy, začali ste dobre. Čo sa potom stalo?
Po postupe tam bola ešte eufória z víťazstva v prvej triede. Možno nás súperi nepoznali, možno si na nás dávali menší pozor. Zo začiatku nám vychádzalo skoro všetko. Do čoho sme kopli, to skončilo v bráne.
Potom sa to akosi pokazilo. Prestalo sa nám dariť. Nebolo to tým, že by sme menej trénovali. Trénovalo sa dobre, na tréningy nás chodilo dosť. Ale opustila nás strelecká muška a začali sme dostávať lacné góly. To bol podľa mňa náš najväčší problém aj túto sezónu. Na gól sa veľmi natrápime, ale inkasujeme príliš ľahko.
Cítili ste v posledných zápasoch tlak, že sa treba zachrániť?
Ja som to veľmi nepociťoval. Skôr sme to brali tak, že keď sa podarí, bude dobre. Samozrejme, chceli sme vyhrať a udržať sa, ale nebral som to ako nejaký veľký tlak.
Podľa mňa sme sa v závere viac snažili a aj futbal sa zlepšil. Škoda, že sme niektoré zápasy neudržali až do konca. Skalité doma bol výborný zápas. Veľmi dobre sme zahrali aj v Štiavniku, hoci nás bolo o jedného menej.
V Štiavniku ste podržali aj brankára Erika, po nešťastnej chybe v posledných minútach. To bolo pekné a asi to dosť hovorí o tom ako tím drží spolu…
On to chcel urobiť dobre, no nepodarilo sa. Určite sa z toho poučil. Na chybách sa človek učí najrýchlejšie. A okrem tej situácie tam chytil päť alebo šesť čistých šancí. Mal zákroky ako z Ligy majstrov. To, čo niekedy vytiahne, je neskutočné.
Keď sa dlhšie nedarí, padne na mužstvo aj psychická deka?
To je asi u každého hráča individuálne, každý to prežíva inak. Ale nikto nemá rád prehry. Každý je súťaživý.
Keď máš šance, nedáš ich a potom dostaneš lacný gól, mužstvu to nepomáha. Príde frustrácia, hádky na ihrisku, výmeny názorov. Po zápase je už všetko v poriadku, vyrozprávame si to, ale počas zápasu to niekedy nevyzerá pekne.
Ale partia tie ťažké časy ustála….
Áno. Keď máš dlhú negatívnu sériu bez výhry, niektoré tímy by to možno položilo. Chalani by prestali chodiť na tréningy alebo zápasy. My sme chodili stále.
Podľa mňa má na tom veľkú zásluhu aj tréner Martin Strhár. Vie mužstvo podržať. Keď videl, že je atmosféra horšia, urobilo sa po tréningu posedenie alebo grilovačka. Uvoľnilo sa to a bolo lepšie.
Kolektív treba stále utužovať….
My sme už za tie roky možno až pretužení.😀 Ale áno, je to dôležité. Jadro zostáva, aj keď sa káder mení. Najlepšie sa človek spozná práve cez tie veci okolo futbalu a po futbale. Na tréningu na to nie je veľa času, každý sa po tréningu rozpŕchne domov. Ale keď niekedy ostaneme posedieť, zistíš, s kým vlastne hráš.
Teraz by mali prísť aj noví chalani. Bude dôležité, aby tiež zapadli do partie…
Áno. Som zvedavý, ako to bude. Tréner spomínal nejaké mená, ale osobne ich ešte nepoznám. Uvidíme na tréningu.
Káder treba doplniť, keďže niektorí chalani skončili, aj opory tímu. Najprv ma to mrzelo a človek mal pocit, že mužstvo bude oslabené. Ale potom mi Tomáš Knotek povedal dobrú vec: Netreba to brať ako problém, ale ako novú výzvu. Je to šanca pre ďalších hráčov, ktorí doteraz hrávali menej, aby zabojovali.
Keďže už patríš medzi starších hráčov, berieš to tak, že si jeden z tých, ktorí môžu mladším odovzdať skúsenosti?
Ja sa v takej role veľmi nevidím. Na odovzdávanie futbalových skúseností sú tam asi iní. Ale môžem im ukázať prístup.
Keď sa dá, som na tréningu. Keď nemôžem hrať alebo som zranený, prídem sa aspoň pozrieť. Pokopem chalanom lopty, keď strieľajú na bránu. Snažím sa žiť s mužstvom.
Dúfam, že aj noví chalani sa budú snažiť zapadnúť. Musia chcieť aj oni. Keď po tréningu hneď odídu, ťažko ich spoznáš. Nevieš sa ich opýtať na normálny život, nevieš, ako sa majú, čo riešia. A keď o spoluhráčovi nič nevieš, ťažšie sa vytvára partia.
Keď spolu posedíte, porozprávate sa a spoznáte sa, na ihrisku je to potom iné. Vieš, za koho bojuješ.
Cítiš ako domáci hráč podporu od fanúšikov?
Myslím si, že u nás sú teraz fanúšikovia dobrí. Konečne tam nie sú takí, čo iba nadávali. Keď som bol žiak, dorastenec alebo keď som prišiel do áčka, nadávalo sa určite viac ako teraz. Podľa mňa sa zmenilo všetko. Fanúšikovia, areál, rozhodcovia, hráči, aj futbalisti z iných dedín. Je to oveľa lepšie, ako to bývalo.
Je to pokojnejšie?
Podľa mňa áno. Emócie sa občas objavia, to k futbalu patrí, ale nie je to také ako kedysi. Aj keď príde súper, často sa ľudia medzi sebou normálne rozprávajú. Sem-tam niekto rypne, ale nevraživosť je menšia.
Hráš to zadarmo, tak čo si tam budeš nadávať.
Čo bude podľa teba najdôležitejšie do novej sezóny?
Bude dôležité aby sme si sadli ako partia. Futbalovo sa dá pracovať na veľa veciach, ale partia je dôležitá. Keď vieš, s kým hráš, keď poznáš človeka aj mimo ihriska, na trávniku sa zaňho vieš viac obetovať.
One thought on “František Bielik: Keď vieš, za koho bojuješ, dokážeš sa na ihrisku viac obetovať”