Futbal na dedine má rozhodne svoje čaro a často prináša so sebou veci, ktoré v tom profesionálnom jednoducho nezažijete. Nie je o veľkých prestupoch, ale často o ľuďoch, ktorí obetovali futbalu a svojmu domácemu klubu naozaj veľa. Legenda, srdciar – nazvite si to, ako chcete. Jednoducho, v tomto prostredí existujú hráči, ktorí prežili celý svoj futbalový život v jednom tíme a vôbec to neľutujú.
Možno ich nazvať aj symbolom klubu – keď zaznie ich meno, naskočí vám klub, keď zaznie názov klubu, naskočí vám ich meno. Presne takýmto hráčom je v Kamennej Porube Filip Kasman. Futbalista, ktorého futbalová kariéra začala tak, že zostrelil sliepku u starkej na dvore… Postupne sa chvalabohu naučil strieľať presnejšie… 😀
Potom bol dosť dlho naozaj strelec a dával góly jeden za druhým. Vekom sa z neho postupne stal skúsený harcovník a hlavne neodmysliteľná súčasť komunity OŠK Kamenná Poruba. Nájdete ho na ihrisku dlho pred zápasom, ale hlavne dlho po zápase. Nuž a keďže sa okrem toho rozhodol svoje skúsenosti odovzdávať aj svojim nástupcom v prípravke, ako tréner, je na ihrisku v Kamennej Porube naozaj skoro stále… A vyzerá to tak, že sa to dlho nezmení, lebo to tam má naozaj rád. Tu je otvorený rozhovor s porubským srdciarom.
Ako si pamätáš na svoje futbalové začiatky?
Moje prvé dotyky s loptou boli u starkej na dvore. Kopal som si o plot, do pletiva, to bola vlastne moja prvá bránka. Mohol som mať sedem alebo osem rokov.
Potom som raz prekopol plot a trafil som starkej sliepku. Tá po troch dňoch krívania chuderka uhynula. Po tejto nešťastnej udalosti ma z dvora vyhnali a dostal som zákaz ďalej si tam kopať. Presunul som sa teda pred obecný úrad. Tam bola plechová autobusová zastávka a hrávali tam aj starší chalani. Kopali sme si o zastávku ale aj o fasádu obecného úradu. Tak vyzerali moje futbalové začiatky.
Neskôr prišiel spolužiak a zavolal ma, či si nejdem zatrénovať s mladšími žiakmi dole na ihrisko. Vtedy ich trénoval Palo Albert. Po prvom tréningu som si povedal, že to skúsim a budem hrávať futbal. Za dva alebo tri týždne som už mal spravenú registračku. Takto som vlastne začal hrávať futbal za OŠK Kamenná Poruba.
Nedávno v Kamennej Porube prebehol ďalší ročník memoriálu Pavla Alberta, ktorý bol aj tvojím prvým trénerom. Ako si naňho spomínaš?
Palo bol naozaj veľmi dobrý človek. A nielen dobrý, ale skutočne výborný tréner. Zažil som s ním veľa srandy a myslím si, že pre Porubu toho urobil strašne veľa. Nepamätám si ho už ako hráča, ale viem, že sa tu o futbal veľmi staral, pomáhal a zanechal tu obrovskú stopu.
Keď si začal hrávať za žiakov, chytilo ťa to hneď od začiatku?
Jasné. Mal som tam spolužiakov, kamarátov a zobrali ma medzi seba aj tí starší chalani. Išlo mi to, trénoval som s nimi a už ako malý chalan som tu trávil dosť veľa času.
Keď som pozeral nejaké štatistiky, v doraste si mal v poslednej sezóne dosť gólov. Bol si strelec?
Vtedy mi to fakt išlo, ale bolo to aj tým, že sme mali veľmi dobrú partiu. Z chalanov, s ktorými som hrával za dorast, bola asi polovica mojich spolužiakov. Mohlo ich byť sedem, možno osem. Boli tam aj starší chalani, s ktorými som kedysi hrával na umelej tráve alebo sme si len tak kopali na malé bránky. Takto sme fungovali a náš svet sa točil okolo futbalu.
V poslednej dorasteneckej sezóne si už postupne nastupoval aj za mužov. Brali ťa v Porube ako talent?
V doraste sa mi darilo, zápasy mi vychádzali a strieľal som veľa gólov, takže azda som vtedy nejaký talent bol. Na druhej strane, nebol som na ihrisku sám – pri tých výhrach a góloch mi pomáhalo ďalších desať spoluhráčov.
Keď muži postupovali z druhej triedy do prvej, trénoval tu Juraj Ihnatišin. Prípravné zápasy som odohral pod ním a práve on ma dal na ľavý kraj zálohy, čo som dovtedy vôbec nehrával.
Od žiakov som hrával útočníka, potom za starších žiakov stredného záložníka. Keď som mal osemnásť a išiel som hrať za mužov, dal ma na post ľavého záložníka a táto pozícia mi zostala až doteraz.
Nikdy nezabudnem na svoj prvý zápas za A-mužstvo v Považskom Chlmci. Myslel som si, že budem len sedieť na lavičke, ale keď tréner v kabíne povedal: „Filip, ideš od začiatku na ľavú zálohu,“ v tom momente na mňa prišla bolesť brucha, stres a panika. Bolo to niečo hrozné. Ani som sa poriadne nerozcvičil, v hlave som mal len jediné: aby som nič nepokazil. Nakoniec mi ten zápas vyšiel nad očakávania, vyhrali sme a dokonca som strelil svoj prvý gól za „starých“.
Pamätám si, že kedysi išli aj také reči, že by ťa možno chcel Rajec. Nikdy si však z Poruby neprestúpil…
Nie, nikdy som z Poruby neodišiel. Aj keď Rajec hral vyššie. Mňa bavil futbal s partiou, s ktorou som tu v Porube bol a s ktorou som vyrastal.
Nemal si nikdy ambíciu skúsiť to niekde vyššie alebo sa posunúť do iného klubu?
Keď som bol starší žiak alebo dorastenec, vtedy to nebolo také ako dnes. Teraz už chodia skauti pozerať aj mladších žiakov, niekedy už od prípravky. My sme nič také nemali. My sme len behali, trénovali a nikto sa na nás nechodil pozerať. Vnímal som to tak, že v Porube som doma a tu chcem hrať futbal.
Keď sa dnes pozrieš na mládežnícky futbal a porovnáš ho s tým, ako si ho pamätáš ty ako žiak alebo dorastenec, kam sa podľa teba posunul?
Chodievam na zápasy našej mládeže, hlavne na dorastencov. Keď sa na to spätne pozriem, dnešný futbal je už trochu iný. Je v ňom viac prihrávok a kombinácií, no na druhej strane mi príde menej nabitý emóciami. Dnes už nemôžeš rozhodcovi povedať takmer nič, lebo by si hneď dostal kartu. Celkovo je menej faulov a menej kartových trestov. Ale tak to má byť – je skrátka iná doba a treba sa podľa toho správať.
V časoch, keď som hrával v mládežníckych kategóriách ja, to síce možno nebol najkrajší futbal a väčšinou sa hralo štýlom nakopni a bež, no každý jeden zápas mal neskutočné grády. Lietali červené aj žlté karty, padali škaredé slová a bolo tam množstvo faulov. Keď sme prehrali, niesli sme to veľmi ťažko – proste sme nedokázali zniesť prehru. Dnes mi to niekedy príde trochu mäkšie. Ale výkonnostne je ten futbal určite niekde inde. V tomto sa posunul dopredu.
Ja si napríklad pamätám, že v tej dobe sa často stávalo, že bolo viac hráčov ako dresov a hráči museli čakať na to, aby sa vôbec dostali na lavičku. Bolo to tak aj u vás?
Áno. Keď som začal hrávať za mladších žiakov, tiež som hneď nemal dres. Bolo nás tam možno dvadsať alebo dvadsaťjeden chalanov a dresov bolo asi len šestnásť. Aj keď som už mal spravenú registračku, musel som ešte pár zápasov čakať, kým niekto z mladších žiakov prejde k starším. Až potom som dostal dres. Bol som rád, že konečne môžem byť s nimi aspoň na lavičke.
Dnes hrávate súťaž, v ktorej sú aj mužstvá s platenými hráčmi. Ako sa na to pozeráš?
Úprimne? Absolútne ma to nezaujíma.
Nás nikdy nikto neplatil. Pamätám si, že v mladších žiakoch sme dostávali trojdecovú Kofolu a dobošku. To bolo aj u starších žiakov. V doraste, keď som mal sedemnásť alebo osemnásť rokov, už možno bolo aj nejaké to pivo. A u mužov, to je klasika. Tam sa otvorí aj nejaká štamperľa, dá sa párok, klobáska, upečie sa mäso. Ja hrám futbal aj pre toto.
Bolo to pre teba vždy hlavne o komunite?
Áno, presne tak.
Čo je pre teba dôležitejšie, športový výsledok alebo to, že si zahráte futbal a stretnete sa?
Asi je to aj jedno aj druhé. Nevyberal by som si len jednu vec. Jasné, futbal ma baví a idem si ho zahrať s chalanmi. Ale rovnako dôležitý je aj kolektív. Po zápase si sadneme, porozprávame sa a držíme spolu.
Ono je to asi tak, že keď sa vyhrá, tak sa posedí. Keď sa prehrá, tiež sa posedí. Keď sa remizuje, tiež. A možno aj keď sa nehrá, dokážeme sa stretnúť, porozprávať sa alebo si zahrať futbal medzi sebou.
O tebe je známe, že si často súčasťou tej skupiny, ktorá po zápase zostáva najdlhšie. Máš rád tie dlhé pozápasové debaty?
Je pravda, že človek sa teší na nedeľný futbal. Ideš si zamakať, zahrať si s chalanmi, ale niekedy sa potom už menej tešíš na pondelok, keď musíš vstávať do roboty.
Väčšinou po futbale ostávame najdlhšie štyria, piati takí skalní, väčšinou tí istí. Posedíme, porozprávame sa a potom si na druhý deň voláme: „No čo, ako sa ti robí?“ 😀 Tá sranda tam musí byť vždy.
Sranda je v Porube stále, to je pravda. Je podľa teba dôležité, že aj tréner Maťo Strhár dosť stavia na tom, aby tím držal pokope, a je taktiež neodmysliteľnou súčasťou partie a „pozápasových tlačoviek“?
Dá sa povedať, že aj kvôli Maťovi a partii, ktorú okolo seba v áčku vytvoril, sa mi ešte nechce prestať hrávať futbal.
Pamätám si, keď k nám prišiel najskôr ako hráč, neskôr sa stal trénerom a výborne sme si sadli. Postupne sa z nás stali dobrí kamaráti. Aj vďaka nemu sa nám podarilo postúpiť do 6. ligy. Dokázal zohnať veľmi šikovných hráčov, ktorí prišli hrať pre kolektív a radosť z futbalu, nie pre peniaze.
A predovšetkým patrí veľké poďakovanie jeho manželke, že ho púšťa na tréningy, zápasy a, samozrejme, aj na porady do krčmy…😀
Keď sa povie Poruba, mne automaticky naskočia mená ako Majer, Fero, Filip… Cítiš sa aj ty tak, že keď sa povie Poruba, ľuďom napadneš ako jeden z hráčov, ktorí sú s týmto klubom spätí celý život?
Jasné. Raz nám jeden pán povedal takú srandu. Chodia sem dvaja skalní fanúšikovia z Dubu a jeden z nich nám kedysi povedal: „Filip, Majer, pozrite sa, takto tu budete aj vy za tridsať rokov chodiť.“
Sú to presne tí fanúšikovia, ktorí prídu do bufetu, sledujú futbal, povzbudzujú a sú tu stále. Možno aj nás s Majerom ľudia tak vidia, že raz, o dvadsať alebo tridsať rokov, tu budeme takto sedávať my a chodiť povzbudzovať Porubu.
Vidíš sa ako súčasť klubu aj po skončení aktívnej kariéry? Budeš ďalej pomáhať a snažiť sa, aby sa tu futbal stále rozvíjal?
Samozrejme. Keď sa dnes pozriem na to, ako to bolo kedysi, vtedy bol väčšinou pri tíme jeden tréner a ten si robil všetko sám. Dnes má každý tréner niekoho pri sebe, nejakého vedúceho, ľudia si navzájom pomáhajú. Chceme, ideme, budujeme. Do tohto areálu sme dali strašne veľa spoločnej energie. Každý tu má niečo odrobené – rôzne brigády či práce okolo ihriska.
Už ako žiak som sem chodieval brigádovať. Natierali sme zábradlia, niečo sme brúsili, opravovali, robilo sa všetko možné. Odmalička som tu strávil veľa času, nielen ako hráč, ale aj pri rôznych prácach na ihrisku.
Takže futbal v Porube funguje hlavne vďaka tomu, že si ľudia navzájom pomáhajú?
Určite áno.
Kam podľa teba smeruje futbal v Kamennej Porube? Sú tu nástupcovia a netreba sa báť o budúcnosť?
Strašne veľa roboty tu pri mládeži momentálne robí Jaro Hodás. Je hlavný tréner prípravky aj hlavný tréner žiakov a berie si toho na seba naozaj veľa. Tí žiaci boli pred piatimi rokmi úplne niekde inde. Za tých päť rokov dokázali postúpiť z prvej triedy do tretej ligy a potom hneď z tretej ligy do druhej. Jaro pre to robí maximum.
Navyše, teraz postúpil do krajskej súťaže aj dorast, ktorý má taktiež výborného trénera Tibora Kašjaka. Myslím si, že ak sa budeme futbalu venovať takto aj naďalej, stále pôjdeme dopredu a porubský futbal pôjde dobrým smerom.
Keď som bol na derby v Ďurčinej, jeden domáci divák povedal, že je na ihrisku veľmi málo mladých hráčov. Myslíš, že by sa to mohlo v budúcnosti zlepšiť?
Mladí tu sú, ale zase prechod z dorastu medzi mužov je veľký skok. Keď som hrával dorast, mal som tam osem spolužiakov. Boli sme silná partia. Lenže zo starších chalanov prešiel medzi mužov možno jeden. A potom, keď sme boli najstarší my, z tých ôsmich spolužiakov som išiel k mužom ja a iba pár ďalších. Bol to veľký skok. Po mne potom prišli ďalší hráči z dorastu do áčka až po viacerých rokoch. Keby sa darilo, aby hráči z dorastu k mužom prechádzali pravidelne, aj u mužov by to vyzeralo inak.
Je ten prechod náročný skôr športovo, alebo je to tým, že chalani už majú v dorasteneckom veku aj iné záujmy?
Keď som išiel z dorastu ku mužom ja, bol to pre mňa veľký skok hlavne futbalovo. V doraste som mal po tom, čo som dostal loptu, ešte dve, možno tri sekundy čas. Nikto ma hneď nenapádal. Bolo to také lážo-plážo.
Keď som prišiel medzi mužov, automaticky som pri prvej lopte cítil ďalšieho hráča na chrbte. Tam je to úplne niečo iné. Mužský futbal je rýchlejší, tvrdší a človek má na všetko oveľa menej času.
Venuješ sa aj trénovaniu prípravky. Ako si sa k tomu dostal a aké je pre teba pracovať s deťmi, učiť ich základy a odovzdávať im skúsenosti?
Zo začiatku mal Jaro Hodás v prípravke možno desať alebo pätnásť chalanov a ešte to stíhal sám. Postupne ich však bolo dvadsať, dvadsaťpäť, tak ma oslovil, či by som to nechcel skúsiť.
Povedal som, že mu skúsim pomôcť aspoň na tréningoch. Prišiel som na dva alebo tri tréningy, chytilo ma to a bolo to super. Odvtedy už prípravku trénujem šesť alebo sedem rokov…
Takže dnes už vidíš svojich zverencov aj v žiakoch a postupne aj vyššie. Aký je to pocit?
Je to super pocit. V prípravke sme trénovali napríklad Paľka Kaveckého, bol tu aj Mário Hodás či Samo Tretina. Paľko dnes hrá v Žiline za kategóriu U13, Mário za U15 a Samo Tretina bol v kategórii U15 v Martine. Takže niektorí chalani sa posunuli ďalej a je super to vidieť. Viem aj o hráčoch, ktorí popri tréningoch v Porube chodia trénovať aj do Žiliny. Je to naozaj pekné vidieť.
Keď ste pred zápasom áčka mali nástup s deťmi, dopočul som sa, že bola „bitka“ o to, ktorí tvoj zverenec s tebou pôjde. Majú ťa ako trénera radi?
Jaro je na nich dosť prísny, podobne ako aj jeho brat Miro, ktorý tiež trénuje. Ja som prísny tiež, ale možno nie až tak… Myslím si však, že to nie je len o tom. Deti ma poznajú aj ako hráča, vedia, že ešte hrávam za mužov. Vieme spoločne aj zasrandovať, takže je to fajn.
Berieš to tak, že si pre nich trochu aj vzorom? Predsa ťa vidia hrať v nedeľu za mužov… Prídu sa pozrieť na zápas a fandia trénerovi?
Jasné. Vždy sedia za bránou ako vrabce a kričia na mňa. To je radosť. Aj preto ich rád trénujem.
Nabudí ťa to aj počas zápasu?
Jasné, že ma to nabudí. A niekedy z toho vzniknú aj dobré hlášky.
Napríklad nedávno sa mi stalo, že sa dvaja hráči trochu kopali. Jeden dostal viac, tak mu hovorím: „Šimon, vstávaj, poď, to rozchodíš.“ A on mi na to povedal: „No aj vás, tréner, keď kopnú v zápase, tak to nebolo nič a kričali ste, že vás museli ísť ošetrovať.“
Takéto hlášky tam niekedy sú a to je bomba.
Čo sa týka tímu mužov, za ktorý aktívne hrávaš, v uplynulej sezóne ste sa zachránili takpovediac na poslednú chvíľu. Je tá súťaž náročná?
Je to náročné. Pamätám si, že keď som začal hrávať za mužov, postupovali sme do prvej triedy. Hneď po postupe sme potom skončili druhí. Prvý bol Varín, ktorý vtedy neprehral skoro nikde, ale doma sme ho porazili. Keby vtedy nebolo Varína, možno by sme sa hneď po postupe z prvej triedy dostali ešte vyššie. Vtedy to myslím bola piata liga. V tom období sme mali silný tím. Boli chalani, bolo nás veľa a bolo to super.
Potom však prišli ďalšie roky, keď sme sa skôr zachraňovali. Vždy sme bojovali o to, aby sme nevypadli. Už prvá trieda bola náročná, ale liga je ešte ťažšia.
Postup ste však vybojovali suverénne v sezóne 2023/2024 s 12-bodovým náskokom. V šiestej lige ste však v dvoch nasledujúcich sezónach skončili v spodnej časti tabuľky… Bude výzva znova sa udržať?
Udržali sme sa, ale vždy to bolo len tak-tak. Napriek tomu si nemyslím, že by sme mali dopredu hovoriť iba o záchrane. Keď sme hrali zápasy napríklad v Skalitom alebo s Podvysokou, vždy sme s nimi dokázali zahrať vyrovnanú partiu. Bolo veľa zápasov, ktoré rozhodli len jednotlivé momenty. Nebolo veľa zápasov, kde by nás súper úplne prevalcoval. Dobre, v Zborove sa stalo, že sme prehrali 0:6, ale inak to boli zápasy 1:2, 2:3, 2:4. Nebolo to tak, že by sme pravidelne prehrávali o tri alebo štyri góly bez šance.
S viacerými mužstvami sme dokázali hrať vyrovnane. A zase pri tímoch, ktoré boli papierovo slabšie, sme sa možno prispôsobili ich tempu a zbytočne sme im darovali body.
Čo teda očakávaš od novej sezóny?
Ťažko povedať. Teraz nám skončilo pár hráčov, takže uvidíme. Majú prísť nejakí mladí chalani a bude ich treba postupne zapájať.
Neviem, či by pre nás možno nebolo lepšie ísť do prvej triedy, keď nás je takto menej, ale ja by som to ešte vyskúšal. Skúsme to aj s mladými chalanmi. A keby sa nedarilo, pôjdeme nižšie.
Možno je aj škoda, že derby s Ďurčinou v budúcej sezóne nebude. Tie zápasy mali svoju atmosféru…
To áno. Ja mám tiež niektoré zápasy, ktoré si pamätám dodnes. Napríklad keď tu hral Rajec a vyhrali sme 6:1. Keď nás po zápase vytlieskalo možno dvesto divákov, to bolo niečo nádherné.
Vyhrať derby pred takou kulisou, to musí byť silné.
Presne. Pamätám si aj na sezónu, keď sme postupovali z prvej triedy. Prvý zápas sme hrali v Rajci, vyhrali sme tam 0:3 a keď sme schádzali z trávnika, bolo tam možno sto Porubcov, ktorí nás vytlieskali aj vonku v Rajci. A potom doma dvesto ľudí… To sú zápasy, na ktoré sa nezabúda. Derby v tejto doline sú jednoducho špeciálne.
Na záver – máš nejaký odkaz pre fanúšikov?
Aby fandili tak, ako sa má. Aby po nás nekričali. Či sa vyhrá, alebo prehrá, nech držia s nami. Nech tu nie sú fanúšikovia úspechu, ktorí sú s mužstvom iba vtedy, keď sa vyhráva. Keď sa prehráva, netreba len hundrať.
Tá snaha tam je z vašej strany vždy…
Jasné. Za tie roky, čo som tu, teda už asi dvadsať rokov. Pamätám si, že už od žiakov nás chodili fanúšikovia povzbudzovať. Chodili aj v doraste, aj vtedy, keď sa nedarilo.
Ale boli tu aj takí, ktorí po nás hráčoch kričali, že sme hlúpi, sprostí, a padali aj škaredšie slová. Takýchto fanúšikov by som tu vôbec nechcel.
Filipov príbeh nie je o veľkých prestupoch ani o tom, čo všetko mohlo byť inde. Je postavený na tom, že zostal. Že ho bavil futbal s partiou kamarátov. Že Poruba bola domov. Že futbal pre neho nikdy nebol len o deväťdesiatich minútach, ale aj o ľuďoch okolo.
Aj o tom, že človek môže zostať celý život na ihrisku, na ktorom vyrástol. Najskôr tam príde ako chalan, ktorý čaká na dres. Potom hrá za žiakov, dorast, mužov. Medzitým niečo na ihrisku odrobí, po zápase si sadne s chalanmi, neskôr začne trénovať deti a zrazu zistí, že už nie je len hráčom klubu, ale jedným z ľudí, ktorí ten klub držia pri živote.
